Zašli sme s Hankou do kina. Na Hodiny. A asi by sa žiadalo, aby som o tom filme niečo napísal…
Je to horor. Brutálny, temný, drsný horor. Síce o tom hovoria ako o oscarovom filme, takže by ste očakávali snáď nejaký psychologický príbeh… A on to je psychologický príbeh s vynikajúcimi hereckými výkonmi (mne osobne sa páčila hlavne Julianne Moore, ale to je asi najskôr spôsobené sympatiami k jej príbehu než tým, že by jej hranie medzi ostatnými výbornými výkonmi výrazne vynikalo), hudbou Philipa Glassa a dobrým prostetickým make-upom (okrem raťafáku Nicole Kidman sa maskéri so zjavnou chuťou vyhrali s Edom Harrisom). Ale vo svojej podstate je to brutálny, temný a drsný horor. Fakt, verte mi.
Ku koncu som si pripadal celkom ako debil, pretože ma podozrivo naťahovalo na plač. A to sa predsa u veľkých chlapcov nehodí. Obzvlášť nie, ak neplačú ani tie ženské čo sedia okolo (a jedna pizda – je mi ľúto, ale iný výraz sa nehodí – dokonca dávala celému svetu najavo svoju nudu tým, že vŕzgala sandálmi). Ja neviem čím to je, prečo ma to tak vzalo. Asi to bolo fakt dobré. Ale hrozné…
Nechoďte na to. Alebo choďte, ak chcete. Ale potom mi nenadávajte, že som vás tam poslal. Ja som vás varoval.
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
Po tom ako som zhliadol Irreversible sa mi uz nezda nic brutalnejsie.