Cesta do zeme Eldordie

Časť tohto denníka bola zachovaná na papieri a časť sa našla pozapisovaná na papyrusových zvytkoch. Prinášam Vám príbeh pramatky môjho praotca, ktorá toto vraj zažila na vlastnej koži…alebo bol bláznivá.

Deň prvý, Jarný Slnovrat

Dnes sa mi do rúk dostala kniha. V mojej práci kníhkupca sa mi už do rúk dostali všelijaké knihy, no táto už na prvý pohľad nie je obyčajná. V mojej pamäti istotne vydrží veky. Má kožený obal, nič zvláštne a na ňom zlatý znak. Pripomína draka, no skôr vyzerá ako had, zvláštne stvorenie. Z každého uhlu pohľadu ho vnímam inak…had, drak, jastrab, či ryba? Neskutočné. Tak som ju teda otvorila a začala čítať. Prvé riadky mi povedali o zemi menom Eldordia. Zaiste čarovná krajinka. A ako tak čítam ďalej, dozvedám sa legendu o žene – drakobijke, ktorá do Eldordie prišla odinadiaľ, zo zvláštneho sveta, z inej zeme, aby oslobodila ľud čarovnej krajiny a navždy v nej nastolila mier. Legenda nepokračuje, kniha má prázdne strany a nik mi nevie povedať ako príbeh skončil. Len na poslednom liste stoji: „ty, kto čítaš túto knihu zaiste vieš o jej moci i o tom, že i len jej otvorením píšeš históriu Eldordie. Vnor sa do svojich najhlbších myšlienok na našu krajinu a v deň jarného slnovratu sa dotkni Elrinu – nášho posvätného amuletu. Ten ťa svojou mocou dopraví na miesta, kde príbeh našej krajiny dokončíš.“ Zamýšľam sa nad týmito slovami, no bojím sa dotknúť tajomného amuletu. Ale veď, takéto legendy nie sú pravdivé… Dotýkam sa amuletu a nič sa nedeje. Našťastie. Znovu a znovu si prečítam každučké slovo tejto Eldordskej knihy…

Deň druhý, prebudenie

Je deň po slnovrate. Najskôr som asi zaspala s knihou v náručí. Len čo som otvorila oči, ocitám sa v lese. Je úplne obyčajný, na sebe mám svoje vlastné šaty a v ruke nič viac, ako knihu, tajomný amulet leží v tráve pri mojich nohách. Uväzujem si ho teda na opasok. Široko ďaleko ani len vtáčika nepočuť. Tak sa dám do predierania hustým krovím a stromami. Po takmer pol dni som taká ustatá, že si musím sadnúť, napiť i najesť sa. Našťastie tu rastú rovnaké plody ako u nás doma, jahody, maliny i trocha čučoriedok. No a neďaleko počuť potôčik, tak sa tam o chvíľu vydám. Vraví sa, že po prúde potoka zaisto dôjdeš k nejakému obydliu, a navyše, vždy máš zdroj pitnej vody vo svojej blízkosti. Vyberám sa teda po prúde. I sa zvečerilo, no ja som žiadne obydlie nenašla. Prihotovím teda nejaké vlastné. Najskôr väčšie konáre naukladám a striešku zhotovím, potom menšie konáre, lístie i mach. Zo zvyšných narýchlo zhotovím ohnisko, lesná zver nemá rada oheň. Dúfam, že sa takto ochránim.

Deň tretí až desiaty, Púť

Najbližších pár dní som takmer nič nejedla, potok prerástol v rieku a nie a nie dôsť k jeho vyústeniu. Obydlia už ani nehľadám, zrejme som v nehostinnom kraji, kde ľudia nežijú. A predsa i nejaké zvery som zahliadla – zajace, a srnky. Po ceste som si i poriadnu policu našla, aby ma ochránila i podoprela, keď nebudem vládať. Zhotovila som kresadlo, veď predsa nebudem každý večer vhodné kamienky hľadať, keď si ich vziať zo sebou môžem. I opäť sa zmráka, súmrak padá, tak sa ukladám k spánku na akomsi nižšom strome. Ohník už plápolá. Neviem, či to moje unavené oči blúznia, alebo to je skutočnosť, no v diaľke vidím akési svetlá. V noci však význam nemá putovať, tak to nechám na zajtra.