Dnes si pripadám ako totálna ľudská troska.

Najprv som si chcel urobiť raňajky. Z chladničky som vytiahol rôzne veci (hlavne zeleninu) a chcel som sa do nich pustiť mojim veľkým nožom, ktorý veľmi rád udržiavam v stave extrémnej ostrosti. Ono plátkovať kuracie prsíčka bez toho, aby ich trebalo druhou rukou zhora pridržiavať, to je celkom frajerinka, nie? Tentoraz sa mi to však vypomstilo, pretože namiesto toho aby som z cibuľky jedným šmahom oddelil vňať od koreňa, vyšmikol sa mi nožík z rúk ochabnutých rozospalosťou a ako som sa ho snažil vo vzduchu chytiť, vykúzlil mi do ukazováku celkom slušnú reznú ranu (a aj tak som ho nechytil). A tak som si hodnú chvíľu ten bibík mrazil pod prúdom studenej vody a nakoniec som (rozospalú a tým pádom poriadne rozmrzelú) Hanku musel požiadať o leukoplast.

Keď som sa s náplasťou zafixovanom prste vrátil k príprave raňajok, zistil som, že mám nepohyblivý krk. Proste mi na pravej strane dosť bolestivo stuhol (odrazu, z ničoho nič) a bolel pri každom pohybe za istú hranicu (a tá hranica je proste otočenie alebo naklonenie hlavy doprava).

Fakt super. Keď som vychádzal z domu, spod náplaste mi ešte stále vytekala krv a kým som vycúval z parkoviska, skoro mi drblo od bolesti. Asi by som si teraz mal ľahnúť do postele a bez pohybu v nej prečkať celý deň, pretože mám taký dojem, že dnes sa už ničoho dobrého nedočkám. Jedine tak dobrej katastrofy. A o tú nestojím.