Dlho som hľadal nejakú partiu, s ktorou by som si mohol zašantiť pod basketbalovým košom. Ako za starých dobrých čias na piatej zeške (spomínaš, kume?), kde sme sa schádzali a pinkali si a aj keď sa dali dohromady nejaké družstvá a hralo sa normálne na celé ihrisko, tak sa nikdy nepočítali body. Hráči prichádzali a odchádzali, občas niekto na bicykli zašiel na STS-ku po vodu a zábava trvala až do neskorých večerných hodín.

Takú partiu som konečne našiel. Pustil som hlášku v klube o basketbale, či by niekto nemal záujem prestať kecať o NBA a namiesto toho sa niekde zísť a zahádzať si. Našlo sa celkom dosť ľudí (až som bol prekvapený) a veľmi rýchlo (fakt bleskovo) sa zorganizovali pondelky v streetbalovom areáli na Letnej. To bolo pred dvoma týždňami. Zúčastnil som sa zatiaľ všetkých (obidvoch) akcií a bolo to super.

Lenže teraz sa pridávajú nejakí ďalší ľudia a už sa to melie. Začali sa rozpočítavať na družstvá. Je nás jedenásť, fajn, dve družstvá po piatich, jeden na striedačke. Aj ja, aj ja prídem! OK, tak urobíme tri družstvá po štyroch, hrať sa bude na jeden kôš, losuje sa náhodne na mieste, turnaj sa bude hrať… Hej, moment! Spomenul tu niekto turnaj?

Turnaj! Bežte do prdele s turnajom. Ja nechcem turnaj. Ja si chcem zahrať a nie sa vyvyšovať nad ľuďmi ktorí hádžu horšie než ja a byť ponižovaný tým zvyškom, ktorého strelecká úspešnosť a hráčska zručnosť je lepšia než tá moja? Na to sa fakt môžem vysrať. Prečo sa všetko skôr či neskôr musí zvrhnnúť na nejaké súťaženie? To fakt musí byť niekto lepší?

A vôbec, keď už sa súťaží, prečo sa to musí brať tak vážne? Pamätám sa, že keď sme kedysi na starom ihrisku hrali a počítali sa body, tak jeden z protivníkov urobil fakt podarený útok a úspešne ho zakončil. Bolo to dobré a ja som to ocenil potleskom. To ste mali vidieť. Moji spoluhráči sa na mňa pozerali ako na zradcu, zatiaľ čo protivníci to brali ako provokáciu… A pritom som chcel len oceniť krásnu akciu a bolo mi úplne jedno, či ju predviedol môj proti- alebo spoluhráč.

V jednom filme, už si teraz nepamätám ako sa volá (mami, Mel Gibson a Helen Hunt tam robili spolu v nejakej reklamke, vyhral som ti na to lístky, pamätáš?) sa mihla jedna veľmi pekná veta: No game, just sport. To je presne to, čo chcem. Žiadne súťaženie. Proste si zašportovať.

Uvidíme, aké to tento pondelok bude. Ale obávam sa, že sa budem musieť opäť uchýliť k osamelému pinkaniu na ihrisku pod našim domom.