Nemáme zrkadlo. Máme nový byt v ktorom ešte nemáme žiadne použiteľné zrkadlo. Keď sa holím, požičiavam si od Hanky malé kabelkové zrkadielko, ktoré je urobené tak, že si v ňom vidíte akurát tak oči alebo pery (čo iného pri machlení vôbec treba, však?), ale na holenie je to celkom úbohé. V podstate sa holím podľa hmatu. Občas.

Neviem, ako to dokáže prežiť Hanka (dievčatá predsa len používajú zrkadlá častejšie než chlapci), každopádne mne to nejak extra nevadí. Akurát pomaly prichádzam na to, že som sa už hrozne dlho neholil a že je to dokonca vidieť aj podľa hmatu. Ale to mi (až na občasné zasvrbenie na krku) nijak nevadí.

Pred chvíľou ma však napadla jedna finta. Mám predsa digitálny foťák. Nie je žiadny problém pozrieť sa na seba na svojej vlastne fotke. Vlastne sa na seba kľudne môžem pozrieť zboku alebo hoci aj zozadu. To je jedno, foťák znesie všetko. Lenže…

…načo? Priznám sa, že ma nijak extra neserie, ako vyzerám. Kým som čistý a nesmrdím (teda aspoň nie nejak silne, aby to neobťažovalo moje okolie), tak som spokojný. Moja mama (a už aj Hanka) by vedeli rozprávať historky typu: Ktoré tričko si mám zobrať? To je jedno, hociktoré. [Vyberiem si prvé tričko, ktoré je na hromade.] Toto nie, počkaj, ja ti nejaké vyberiem. Grr…

Rozmýšľam, čo s tým ochlpením urobím. Väčšinou, keď sa dostanem do takéhoto chlpatého stavu, mi je ľúto ho zo seba len tak zoškrabať a tak sa snažím vykúzliť z neho (aspoň na chvíľu) nejakú tú extravaganciu. Už som skúšal hitlerky, mal som aj kotlety a la Curro Jimenez. Myslím, že tentokrát vyskúšam niečo, po čom už dlho túžim – poriadne mrožáky.