Bola som na koncerte. Skôr zo zvedavosti, než kvôli umeleckým zážitkom. Plagáty inzerovali Jiřího Stivína, z ktorého som v Prahe mala (a naďalej mám) pocit, že keby sa postavil na pódium a začal močiť, publikum by to hltalo ústami otvorenými v úžase nad toľkou nekonvenčnosťou a invenciou. Bola som zvedavá na publikum. Nesklamalo. Snobské malomeštiacke publikum prišlo na Stivína. Usadám na svoje miesto pred dva manželské páry. Moja dcéra je v Izraeli. Nie, neštuduje, vydala sa tam. Naša sa práve vrátila z USA, dostala Fullbrighta, veľmi lukratívna ponuka…

Biela brigadírka a smoking, nahlúply úsmev. Romantizovaný prednes a ozdoby, vibrato, technické chyby – prstové aj dychové. Toto predsa nie je baroko… Posaďte mi sem barokové publikum a ja zahrám barokovú hudbu, povedal raz. Hmmm… Podľa programu nasleduje Vivaldi, ale sólistu nikde. Orchester začína hrať a Stivín prichádza parterom uličkou pomedzi sedadlá ukláňajúc sa divákom na všetky strany. Vypadáva z rytmu a ako tak poskakuje 20m od orchestra, aj intonačne. Do kadencie na záver pridáva namiesto barokových improvizácií tému z Po valašsky od zeme, Malej nočnej hudby, pár televíznych relácií, Osudovej, fúkanie do plastikovej (sic!) flauty nosom, do opačného konca,… Kadencia je na predvedenie virtuozity interpréta. Vivaldi ale tieto koncerty písal ako prstové cvičenia pre svojich žiakov, nie vrcholné javiskové diela. Ale show must go on, aj keď nestačíme ani technicky…

Ako tá lacná show dopadla, neviem. Odišla som ešte pred prídavkom vychutnať ticho a kávičku pred budovu. Cez prestávku som stretla svoju učiteľku flauty: Ale čo iné si od neho čakala? Je to skôr showman, než hudobník… Katka by to možno zahrala technicky bez chyby, ale dvakrát by sa poklonila a šla by domov – nevytlieskali by ju. Hmmm… určite.

Mahler po prestávke to zachraňuje (a zmena miesta v hľadisku tiež). Nášmu romantizujúcemu worchestru rozhodne sadne viac. Kráľovské fanfáry, hudba vskutku slávnostná, a v tretej vete filharmónia dokonale napodobňuje unavenú barovú kapelu, kutálku, klezmerim… :-) Cestou domov premýšľam o zvukomaľbe, farebných plochách v Godárovej Tombeau de Bartók, komponovaných s dokonalou znalosťou možností nástrojov, a úvodnej téme, ktorú odkiaľsi poznám. Z Bartóka? To by bola dramaturgia, zaradiť do koncertu symfóniu, ktorá sa ňou začína… Doma, ako tak kŕmim zvieratko, mi opäť zíde na um. Žeby Bizetova Djamileh? Ak si spomeniete, dajte vedieť…