Je mi na riť. Cítim sa, akoby ma niekto zhodil zo schodov a na prízemí ma ešte dorazil niekoľkými údermi baseballovou pálkou. Celú noc som strávil potácajúci sa potme medzi záchodom a posteľou. Chvíľu mnou triasla zimnica, chvíľu zas horúčka. Keď som sa prikryl perinou, tak som sa strašne potil, keď som sa odkryl, tak som mrzol. Ráno som sa ledva hýbal, hlava mi treštila, svaly sa akoby odlupovali od kostí. Čo ja viem, čo to je? Chrípka, alebo viróza, alebo čo. To je úplne jedno. Je mi na riť.

Dal som si tabletku Nurofenu a Hanka mi spravila čaj. Trochu ma to zmátožilo a tak som si pred chvíľou dokonca zašiel do kuchyne pre perník. Dúfam, že ho v sebe aspoň chvíľu udržím.

Myslím si však, že to nebude nič vážne. Mal som v noci pár snov, ale v žiadnom z nich sa neobjavoval taký ten statický šum (ako v telke, keď nie je naladený žiadny program), ktorý vždy spoľahlivo signalizuje seriózny zdravotný problém. Sníval sa mi, keď na mňa šla žltačka, keď som mal kiahne, aj keď som mal asi pred rokom a pol zápal pľúc. Teraz však nie, takže dúfam, že s pomocou Nurofenu budem zajtra schopný opäť ísť do roboty.

Jeden sem však stál za to. Bol o konflikte. Nejaké organizácie (neviem, či to bolo štáty, korporácie, alebo čo vlastne) sa chystali na zúrivú vojnu, všade sa pohybovali obrovské bitevné stroje, ľudia panikárili. Jedna z tých organizácií bola moja a ja som sa zúfalo snažil tomu konfliktu zabrániť. Pamätám sa, že som mal zranenú ruku a hlavu, bol som zafačovaný v nejakých hrubých pevných obväzoch. O ruku som sa veľmi bál, nevedel som, či ju ešte vôbec mám, alebo či už sú pod obväzmi iba černajúce kosti či odhnívajúce mäso. Pokúsil som sa v jednom obrovskom stroji vyletieť na orbit Zeme, kde v obrovskej stanici sídlili akísi vládcovia sveta. Stačilo, aby sa s nimi niekto spojil, aby ich prehovoril aby do toho konfliktu zasiahli a už len ich prítomnosť by všetko ukončila. Lenže oni sa na všetky tie prípravy iba pozerali a neurobili nič. Letel som k ich stanici aj napriek tomu, že som vedel, že okolo nej je nejaké silové pole alebo čo. A keď sa doňho dostanem, začne moja kozmická loď horieť, až kým ho nevypnú. Ja som si vôbec nebol istý, či ma vôbec vypočujú, ale bol som odhodlaný to skúsiť.

Nadviazal som s nimi kontakt. Hovoril som im, aby ma vypočuli. Aby to všetko skoničilo. Aby ma tým svojim silovým poľom nezabíjali. Lenže oni na to, že ešte musím počkať. Že ešte nie je ten správny čas. A ja som tam stál, všetko okolo mňa sa začínalo taviť, vedel som, že to dlho nevydržím. Videl som sa zvonku, akoby som sám seba sledoval kamerou, ktorá okolo mňa lietala. Kričal som, strašne som kričal a pri tom som si uvedomoval, že som v sne a bál som sa, že keď kričím aj v skutočnosti, tak hrozne vystraším Hanku.

Ocitol som sa v nejakej miestnosti. Jej dolná polovica bola pod zemou, steny boli šedé, hladké a prázdne, až na jedno nízke zamrežované okno tesne pod stropom. Bol som tam, s obviazanou hlavou a rukou, neschopný pohybu. Spolu so mnou tam bolo aj nejaké dievčatko, mohlo mať tak desať rokov a ja som vedel, že je to moja dcéra. Prehováral som ju, aby mi stiahla obväz zo zranenej ruky, ale ona sa strašne bála, plakala a ja som bol zúfalý, pretože som vedel, že je dôležité aby som sa tých obväzov zbavil, ale bez jej pomoci by som to nedokázal. Čas tlačil. Vedel som, že v skutočnosti som ešte stále v tej horiacej a rozpadajúcej sa lodi.

Nakoniec to dievča začalo odvíjať obväz. Šlo to ťažko, stále sa to zamotávalo, bol špinavý a zalepený. Nechcel som vedieť, čo uvidím pod ním. Pripravoval som sa na najhoršie. Posledný kus spadol na zem a pod ním bola moja ruka, úplne zdravá, čistá a nepoškodená. Z vesmíu na ňu mieril nejaký laserový zameriavač, kreslil na nej červený bod. Rýchlo som si začal strhávať obväz z hlavy. A keď som ho zo seba zorval, zrazu bolo všetko v poriadku. Bol som uväznený v tej šedej miestnosti bez dverí, ale žil som a ten konflikt bol zažehnaný a ja som opäť videl svojimi očami.

…a potom som sa zobudil, uvedomil som si, že som našťastie kričal iba v tom sne a nie v skutočnosti. Šiel som na záchod a opäť som sa posral…