Som rozhorúčený a spotený. Rýchlo dýcham, končatiny sa mi trasú, som slabý…

Ale začnime pekne od začiatku. Včera večer som sa rozhodol, že zájdem do neďalekého Tesca. Teda neďalekého – Kermitom som tam za necelých 5 minút, veď je to len hen za diaľnicou. Lenže teraz, keď je Kermitko v servise, musím ísť autobusom. Do toho Tesca chodia špeciálne autobusy a jeden z nich sa stavia dokonca na našej zastávke. A tak som si pozrel kedy ide (chodí iba raz za hodinu), spolu s Hankou som sa obliekol a vyrazil. Bolo mi síce všelijako, pretože som ráno dostal od Hankinej mamy melón a celý som ho zblajzol, vďaka čomu som mal v bruchu rôzne pocity (väčšinou sa prejavovali ako Islan – bublanie, špliechanie a občas ako erupcie jedovatých plynov). Skoro som si to na poslednú chvíľu rozmyslel, ale zaťal som zuby a na poslednú chvíľu predsa len nastúpil.

V Tescu som si chcel kúpiť len dve veci. A veruže som si ich aj kúpil. Peknú čiernu basketbalku gumeňáčku (neviem prečo, ale hrozne nemám rád, keď sa gumeňáčky oranžovou farbou snažia vyzerať ako klasická kožená lopta) a k nej malú hustilku so žihadlom na fúkanie lopty. Hanka si kúpila pivo. A zmrzlinu (tú by som si kúpil aj ja, ale to by som asi cestu domov absolvoval pomocou tryskového pohonu).

No a dnes ráno som do toho šiel. Jasná samovražda. Natiahol som si kraťasy, poriadne zaviazal šnúrky, strčil loptu pod pazuchu a o ôsmej ráno (to aby som bol na ihrisku sám, inak by som asi umrel od hanby) som za doprovodu ospalých psíčkarov vyrazil k ihrisku, ktoré máme pár metrov od domu.

Ihrisko je kvalitné, až som bol prekvapený. Zachovalé koše s ratiazkami a dobrý povrch. Betónový podklad potiahnutý tenkou vrstvou nasekanej gumy. Trošku to pruží, asi ako palubovka, takže sa po tom dobre behá (a keď človek hraje bez trička a spadne, nevyzerá ako Jánošíkov kumpán po mučení), ale zároveň je to dosť tvrdé na to, aby to nebrzdilo odraz lopty. Jedinou nevýhodou je, že to takmer úplne absorbuje točené lopty (lenže to vadí snáď len profíkom môjho kabibru, ehm).

Strávil som tam osamote asi tri štvrte hodiny a bolo to úžasné. Väčšinou som len postával na šestke a strieľal koše (a celkom mi to šlo), ale skúsil som si aj zadriblovať (je zaujímavé, že aj keď som už stratil niečo z bývalej zručnosti a mrštnosti, ešte stále sa nemusím pozerať na loptu a tiež som nezabudol viesť loptu poza chrbát a pomedzi nohy), a spraviť zopár dvojtaktov (pri tých som poskakoval ako splašená koza, pretože mi zúfalo nevychádzal krok a buď som predvádzal trojskokana, alebo som podbiehal a strieľal z otočky… hrôza). Úplne nakoniec, totálne zmorený, spotený a s páliacimi pľúcami, som si povedal, že nepôjdem domov, kým nehodím trojku. A tak som sa postavil za trojkovú čiaru, zadržal dych a žuch… bola tam, čistá a na prvý pokus (priznávam, že je to náhoda… ale potešila ma).

Takže – po dlhých rokoch zaháľania, nečinnosti a hnitia som sa konečne dokopal k nejakej športovej aktivite a to je super. Cítim sa síce, akoby som vypadol z rýchlo idúceho auta, ale aj keď nie som masochista, je to super. A už sa teším, ako si to niekedy (a podľa možnosti častejšie) zase zopakujem. Kto vie? Snáď si po takýchto malých tréningoch ešte niekedy znovu trúfnem namiesto pinkania samého so sebou zahrať si s niekým.