Stabat Mater dolorosa, iuxta crucem lacrimosa, dum pendebat Filius…

Stredoveká Jacoponeho sekvencia, v Jednotnom katolíckom spevníku pod č.172, ktorá z času na čas inšpirovala k zhudobneniu. Dvořákovo je tým najdlhším, podľa temperamentu dirigenta 1–2 hodinovým. Kedysi som sa nechala počuť, že umenie je spôsob kompenzácie absencie autentického vzťahu. Toto určite: predstavte si, že prídete o 3 deti – choroba a otrava mliekom, do ktorého spadli fosforové zápalky – keď práve komponujete oratórium o bolesti matky, ktorá prežila svojho syna, aby ho videla umierať… Bolesť až fyzická z neho priam tečie. Z minimalisticky budovaných pasáží: tympány, plechy, sólo tenor… nič viac. Fis, fis, fis1, fis2… Kompozičné postupy, ktoré by som inde považovala za gýč, sú tu prostriedkom dokonalosti. O quam tristis et afflicta…

Túto bolesť spieva asi 100 mladých ľudí, akoby ju tým vedeli uniesť. Na pozvanie hosťuje univerzitný zbor z Białystoku – sami by sme to neustáli ani v pantomíme. Rozospieva poľský zbormajster so svojráznym humorom a absolútnym sluchom. Pani v zelenom čo nespieva, ale kričí? Pán nielen že prišiel neskoro, ale ani nespieva… Diriguje Petr Altrichter, ordinárne vyzerajúci, ale charizmatický pán, o to pôvabnejší, že v exponovaných pasážach, aby strhol aj nás, sa sám necháva strhnúť až k touretickému fučaniu, pri ktorom mohutne odfukuje ofinu vysoko nad čelo: sssss fffff sssss fffff. Čo na to publikum, sa nedozvieme. Tui Nati vulnerati a poľský ženský zbor sa neuveriteľne rozvlní vo valčíkovom rytme, každý rad vo fáze oproti nasledujúcemu… Vrchol skladby príde nečakane už vo štvrtej vete – poklona, pán Mikuláš! :-) – ale kde je vrchol očakávaný? Veď sme zaspievali všetky noty na správnom mieste… Radšej neilustrujem, ako vyznela gradácia k nemu naprázdno. Po záverečnom akorde standing ovations, kytice a klaňačka natrikrát… a na pódiu pocit dokonanej obscénnosti. Čomu vlastne tlieskajú? Amateuri, a akí šikovní? Alebo Dvořákovi? Ľutujem, že ho museli počuť takto – ako dokonalú predlohu, podľa ktorej sa napriek všetkému narodí postihnuté dieťa…

…lebo kdesi vo svete ideí má aj táto dokonalá predloha svoj eidos, na ktorý sme sa doťahovali zospodu a z riadnej hĺbky. Musí mať. Keď som raz svoju definíciu umenia konzultovala s kamoškou-filozofkou, pridala sa so svojou (alebo to bol Lyotard?): umelecké dielo je dokončené vo chvíli, keď vyvolá v poslucháčovi­/divákovi emotívnu reakciu alebo tak nejak. Vyvolalo. Kdesi rezonovali hĺbky, o ktorých som ani nevedela. Nie emotívne, priam fyziologické. Neprevoditeľné na hormóny, frekvencie a amplitúdy. Stabat Mater sa dokončil vo mne. Srdečná vďaka, pán Dvořák. Nikdy Vám to nezabudnem. A ešte čosi: skúste Dvořákov SM otextovať Stabat Mater Speciosa – zvrátené, až sa mi to páči… ;-)