Drážďany

Cestujeme do Drážďan na veľtrh pracovných príležitostí. Ejo ma nahováral a nahovoril už dávno, ale detailmi som sa nezaoberala. Vyriešime. Lenže teraz už riešiť treba. Ubytovanie zabezpečil Samo, ale iba nám – sebe nie. Čo s Ninti? To, čo minule? Ale to ju bude aj tak treba odviezť do Prahy… a Evka chce ísť s nami. Takže do Blavy? Aj tam ju treba odviezť… a Viktor má frajerku, ktorá nemá rada mačky ani mňa – vraj sú falošné. A ja? Cestovanie aj tak nie je malej hobby. Ninti, vydržíš s kŕmením pani susedou 2× denne? Ešteže je ochotná…

Do BA ideme cestou-necestou – Ejo nemá rád diaľnice, nudia ho. Dorazíme za vidna – kľúčový prvok, ale to sa dozviem neskôr, neskoro. Nocujeme u Ejovho strýka – veľmi milý pán so zaujímavými názormi – ale priveľa nenaspíme, škoda končiť tak zaujímavú debatu… Ráno na stanici naložíme Simu&Sama a hurá do Prahy. Evka má nejaký program, tak skočíme na obed do CountryLife, necháme veci u Oskara a všetci prijímajú moje pozvanie na naozaj dobrú kávu. V Ebeli objednávame 3× africkú – korenenú kardamómom, ale Ejo požaduje najsilnejšiu, akú majú, a dvojitú. Žeby? Odrazu sa mi niekto pozdraví – Evka. Dobrí holubi sa vracajú… Dozvedám sa ale, že s nami nepôjde: v stredu ide na služobku. Strácam u Eja kredit dôveryhodnosti. Je ti jasné, že sme už mohli byť v Drážďanoch? Je.

Vyrážame teda ďalej – do tmy budeme v Drážďanoch. Ejo sa konečne priznáva, že s tou kávou to asi prehnal… takú silu neočakával. Je nervózny, nepozorný, roztrasený… Dôjdeme bezpečne? E55 je po záplavách ešte miestami odplavená, miestami zúžená do jedného pruhu, veľmi často s obmedzením rýchlosti, obvykle na 30 km/h… Drážďany, Samo naviguje na Wundtstrasse. Bývame na intráku u jeho kamaráta, v spacákoch na nafukovacom matraci. Ejo nakoniec privolí zložiť svoj spacák k môjmu… Zaplať pánboh za tie dary.

Veľtrh je vydarený. Dali si záležať, najmä je však vidieť, že mali za čo. Vrazíme tam vyobliekaní v kostýme a obleku, a sme hádam okrem prezentujúcich jediní. Po chvíli sa na odľahčenie aj tak vyzúvam: omínajú ma sandále… Ako-tak ma zaujmú dve firmy, ale ostatní na tom nie sú inak – to len mne sa zdá opak. Uchádzať sa treba tak či tak cez internet aj s odporúčacími listami. Samo nás pozýva na obed do menzy – týždeň francúzskej kuchyne. Akoby to plánoval…

Večer ideme do Bierstube – každý pondelok sa tam schádza komunita drážďanských Čechov a Slovákov. Nakoniec sú šiesti aj s nami a dvoma Nemcami, Samo sa teda nepomstí… načo aj. Prehliadku mesta si necháme na druhý deň – doteraz rekonštruujú následky pamätného zbytočného bombardovania Drážďan… Projekt novej synagógy je vážne odporný. Nemohli ju rekonštruovať podobne ako Frauenkirche podľa dobových projektov a fotografií? Nemohli. Už tam stojí niečo iné… Večer ideme na najobrovskejší kebab a falafel, aké som kedy videla – à € 2,50.

Cestou naspäť sa vyhneme E55, aby sme skončili v zápche inde. Nevyberieš si… Ejo odmieta zastaviť na obed v CountryLife v Prahe – vraj sme už kvôli mne stratili v Prahe 3h cestou tam. Nenechá si vysvetliť nie nepodstatné odlišnosti v situáciách. Čo už. Takmer bez slov dorazíme až na hranicu a do Žiliny, kde nechávame Sama. Pri rozlúčke dohadujeme ďalší spoločný výlet do DE… :-)

Cesta pekne ubieha popri Váhu a popod Tatry až do Smižian, kde Ejo vyhlási, a sme v prdeli. Definitívne sa zotmelo a nevidí. Preto to tak hnal a nechcel nikde zastavovať… aha… nie som na tom o nič lepšie. Problém je, že aj keby, šoféruje on. Diaľkové sú alternatívou, ale premávka a osídlenie predsa len pomerne husté bránia používať ich nepretržite. Tak ideme popamäti, vcelku sa darí. Cestou v správach počúvame o zemetrasení a dúfame, že máme kam prísť domov.

Domov vydržal, Ninti tiež. Priniesla som Ti dobrotu z Nemecka, zviera. Je v pohode, nakoľko sa dá byť, keď ste v… májovej ruji. No nazdar. Celú noc mi spieva o kocúrikoch. Vydrž, zvieratko, dá sa to. Nie je každý deň nedeľa…