Najprv musím vysvetliť jednu vec: Zopár ľudí sa mi ozvalo, prečo nič nepíšem a neozývam sa? Nie je to tým, že by som bol zavalený prácou. Nie je to ani tým, že by som sa na niekoho hneval alebo niekoho ignoroval. Skôr je to tým, že som sa vrátil z dvojtýždňovej dovolenky, ktorá bola (pre mňa anticestovateľa) celkom náročná a tak si vychutnávam kľud, pohodu a známe prostredie svojho domova a práce. Nejak nemám chuť ihneď sa vrhať do víru zbesilej komunikácie, blogovania a vôbec…

No nič, poďme k téme. Keďže o tom každému nadšene rozprávam, iste už väčšina z vás vie, že moje dojmy z Paríža boli vcelku negatívne. Prečo?

Prvé dojmy z Francúzska som mal ako vodič. Po nemeckej (vynikajúcej) diaľnici som musel na belgickej (nie až tak úžasnej) diaľnici ubrať plyn, ale ani v jednej krajine som nemal výraznejšie problémy s orientáciou. Značky a ukazovatele boli zrozumiteľné a hojné a hneď ako som sa zžil so systémom (napr. nemci sa orientujú podľa E-čiek aj A-čiek zároveň, zatiaľ čo v belgicku sa orientuje takmer výhradne podľa E-čiek), nemal som problém doraziť tam, kam som potreboval.

Vo Francúzsku to bolo tak trochu inak. Značenie je tam hrozne chabé a zmätené, nejaký konkrétny systém som tam nevypozoroval. Najhoršie boli smerové tabule, na ktorých chýbali šípky. Predstavte si, že je pred vami na diaľnici odbočka, nad cestou visí tabuľa s desiatimi názvami miest, jedno z nich je vaše, ale neviete ktorým smerom sa máte vydať. Paráda. Ešte že je Hanka intuitívna navigátorka, bez nej by sme sa nikam nedostali.

Druhou vecou, ktorá ma tam srala, bolo mýto. Za používanie diaľnic sa tam totiž platí mýto. Každých 50km sú také búdky, kde sa musíte zastaviť a zacvakať. A to dosť veľa. Bolo to fakt hrozne drahé a akosi som nemal pocit, že by kvalita diaľnice za to stála (majú tam totiž všade ostré zákruty a prudké kopce, ktoré na rozdiel od nemcov nepremosťujú). Celkom ma to sralo a chvíľami som mal pocit, že keby som zišiel na obyčajnú cestu, urobil by som lepšie.

Paríž nás privítala zápchou a ešte zmätenejším dopravným značením. Vertikálne značky skôr miatli než informovali, horizontálne značenie takmer neexistovalo a vo väčšine prípadov sa obmedzovalo na polorozmazanú deliacu čiaru. Čomu samozrejme bola prispôsobená aj jazda miestnych vodičov, ktorí boli hrozne agresívni, vôbec nerešpektovali ani najzákladnejšie pravidlá a neustále trúbili. Neskôr som bol dokonca svedkom absurdnej scény: Veľká križovatka, do ktorej sa zo všetkých strán tlačí spústa áut. Zasvieti červená, ale autá sa hrnú ďalej. Na cestu vybehla veľká tlstá černošská policajtka, zúrivo mávala rukami a jej píšťalka znela úplne bez prestávky akoby to bolo didgeridoo. Až po chvíli sa autá (idúce na červenú a ešte k tomu míňajúce policajta!) zastavili. A ich vodiči okamžite začali trúbiť… Chápete to? Ja nie. Vážne som mal dojem, že som na inej planéte, alebo v Albánsku.

O ďalšej zaujímavej vlastnosti francúzov som sa prvý krát mohol presvedčiť po príchode do hotela. Chlapci na recepcii (v hoteli!) hovorili šialene chabou angličtinou, takže nebyť Hankiných lingvistických schopností, asi by sme sa neubytovali. Okrem toho si mýlili ľavú a pravú stranu, vďaka čomu sme strávili dve hodiny hľadaním hotelového parkoviska, ktoré je hneď za rohom.

Mám taký dojem, že to francúzi robia schválne. Zásadne neovládajú cudzie reči a odmietajú komunikovať s kýmkoľvek, kto nehovorí ich rečou. Dokonca takých ľudí tyranizujú. Všade napríklad sú rôzne nápisy a značky napísané francúzsky, ale nikde nenájdete ich preklad do iného jazyka alebo nejaký piktogram. Jeden príklad za všetky: V ich spletitom a komplikovanom metre je veľmi dôležité vedieť, kade sa dostať k východu. Východ sa vo francúzštine povie sortie a keby mi to Hanka vopred nepovedala, tak nemám šancu. Nikde totiž nenarazíte na slovo exit, alebo na piktogram panáčika vybiehajúceho z dverí (tak ako je to všade inde, napríklad v pražskom metre). O jedálnych lístkoch a podobných veciach sa radšej vôbec nezmieňujem.

A keď už sme pri metre, nedá mi, aby som nepripomenul, že je hnusné, zastaralé a smrdí. Väčšina vlakov ktoré v ňom jazdia by sa kľudne vyrovnalo starým ruským súpravám, na ktoré pražáci tak veľmi nadávajú a ani tie najlepšie vlaky na ktoré sme tam narazili sa ani zďaleka nemohli rovnať novými pražským Siemensom. Fakt by som odporúčal všetkým frflajúcim pražákom, aby si zašli do Paríža na dve-tri jazdy.

Čo ma to tam ešte tak veľmi sralo? Aha, už viem. Bordel. Šialený bordel a úplne všade. Papieriky, plastové obaly a hlavne špaky sa tam váľajú na každom kroku a nikto o nich nejaví záujem. Akoby na to boli hrdí, alebo čo. A teraz nehovorím iba o hromádkach okolo preplnených košov alebo o nejakom zblúdilom vetrom zaviatom papieri uprostred ulice. Hovorím o súvislej vrstve odpadkov, ktorá je prakticky všade – v centre, na perifériách, na hlavných aj vedľajších uliciach, v supermarkete aj v parku.

A samozrejme cigarety. Frantíci fajčia všade. Keď je niekde značka preškrtnutej cigarety, akoby to neznamenalo zákaz fajčiť, ale klepte popol na zem, pretože tu nemáme popolníky. Huliaceho človeka nájdete úplne všade, dokonca aj v obchodoch alebo v metre. V koľajisku metra je všade hrubá vrstva špakov. Fakt hnus.

No a mýtus o tom, že parížanky sú krásne a elegantné, to je fakt len mýtus. Schválne som si to všímal a za celý čas som nenarazil ani na jedno fakt pekné alebo dobre oblečené dievča (či ženu). Jediní, kto sa tam oblieka nejak mimoriadne, sú černoši, ale to je skôr klauniáda (mladé černošky sú chuďučké a oblečené ako kríženci šaša a cigánskej veštkyne, zatiaľ čo staršie černošky sú tlsté a navlečené do farebných šapitó) než elegancia.

Takže niet divu, že som v deň odchodu bol šťastný ako blcha, nemohol som sa dočkať až vypadneme z Paríža a následne aj z celého Francúzska a keď sme prekračovali nemecké hranice, pokrikoval som Deutschland über alles.

Mal som z toho taký blbý pocit, že keby som predtým nenavštívil Belgicko a Nemecko, asi by sa zo mňa po tomto zážitku stal silný euroskeptik. Pretože hrnúť sa za každú cenu do spoločenstva takýchto ľudí, ktorí sú arogantní, neporiadni, agresívni a ešte k tomu dymia ako fabriky, to by bola pekná hlúposť.

O tom aké pekné je Karlsruhe (však Slavo?) a aké pekné uličky sa v tom meste skrývajú (však Slavo?) snáď niekedy nabudúce.