Cesta na Island VII. (Epilóg)

Aspoň z Prahy nejdem autobusom. Nedôstojne bohyne Ninti zbalím do tašky a prenášam ju ako kabínovú batožinu, vo vrecku očkovací preukaz. Prejdem check-inom, detektormi, nastúpim na palubu, vzlietneme a zhasne znamenie o pripútaní sa. Opatrne otvorím tašku a vezmem zvieratko do náručia. Ups, my tu máme zvieratko, všimne si letuška, až keď roznáša občerstvenie. Dole mi to nepovedali. Nemohli, nechválim sa… Budem Vás musieť poprosiť, aby ste si presadli. Presadám si, letuška mi asistuje s pripevnením tašky na sedadlo. Nie, nebude lepšie, ak zvieratko zavriem do tašky. Pani predo mnou sa otočí, jéj mačička, my máme dve doma a dve v práci, smiem ju pohladkať? Hádam ju to upokojí… zaberá aj detský Diazepam, nedostala? Xanax neúčinkuje… Kde je taká požehnaná práca? Na veterine. Vsjo jásno. Nebude jej zle? Tie naše sa zgrcajú do ½ h… Aha, už dychčí – hmmm, považovala som to za príznak prehriatia… radšej pripravujem papierové vrecko. Ninti dostáva mliečko do kávy, ja čaj – kávu ešte vždy nemôžem ani vidieť.

Vystupujeme, odbavenie rýchle asi ako v Keflavíku. Premýšľam, ako sa dostanem domov… keď v hale zbadám vlastného otca – prílet dcéry z Islandu si nenechal ujsť. Pekné od neho, ani príležitosť strieknuť mi injekčnou striekačkou vrámci pohanských obradov za golier. Konečne teplejšie, ako na Islande.