Cesta na Island VI. (Cesta z Islandu)

Na posledný deň si nechávam prírodný úkaz tyrkysovomliečneho termálneho jazierka v kráteri zakaleného silikátovou suspenziou a sfarbeného sinicami. Ako každá teplá voda na Islande, smrdí sírou, čo sa v turistických prospektoch nepíše. Píše sa o jedinečnosti, účinkoch na pokožku, neopakovateľnom zážitku. Pripadám si naozaj jedinečne, ako nedovidím smradľavým oparom nad hladinou na druhý breh pri pokusoch načrieť blahodarného silikátového sajrajtu. Pod sprchami spoznávam pár spolucestujúcich z letu z Prahy a núka sa mi nápad, ako vyriešiť svoj problém s odletom. Autobus na letisko, na ktorý mám lístok, odchádza 12:40, tým by som let o 13:30 asi podľa inštrukcií na letenke stihla len tak-tak. Letia nazad tým istým lietadlom – nevzali by ma na letisko ich autobusom? Všetkých poteší, že som si na nich spomenula, nemajú nič proti… prichádza vedúci MUDr.Ladislav, čítam na menovke, a zahrnie ma do zájazdu. Napriek tomu mi známe spod sprchy česky priposrate odporúčajú radšej sa ho dovoliť. To je môj problém, dozvedám sa od neho, on nie je dopravca a neurobí to. Nikto sa ma nezastáva. Prvý nepríjemný zážitok na celom Islande. Hmmm…

Po maďarsky zahreším – v Reðasafn sú síce vystavené penisy všetkých cicavčích druhov okrem Homo sapiens, ale poniektorí jeho jedinci by sa tam mohli postaviť celí a vydali by za exponát – a odchádzam stopovať na križovatku s frekvenciou ½ auta za hodinu. Prejde autobus s pánmi Čechmi. Ukážem jednoznačné gesto, ale mám pocit, že rozumeli aj maďarčine. O chvíľu mávam na bielu Fabiu. Pribrzdia – idú do Krýsavíku, opačným smerom. Vysvetľujem im teda svoju situáciu a nezdržím sa sĺz hnevu, sklamania a zúfalstva… tak ma teda zvezú, je to predsa len 30km zachádzky a pôžičovni neplatia za prejazdené kilometre… Autobus cestou predbiehame. Pri vystupovaní sľúbim, že ich spomeniem vo svojich modlidbách – zasmejú sa…

V hale stretávam P.&P. Porovnáme svoje zážitky – stálo to za to, ale je sa prečo vrátiť. Tak to mám rada. Či som videla tú sochu spermie prenikajúcej do vajíčka pred letištnou budovou. Čoho? No, vraj hniezda letky lietadiel. Aha, ja som to považovala za sochu vtáka liahnúceho sa z vajíčka. V tax-free-šope kupujem polkilového údeného pstruha z jazera Mývatn. Check-in sa nie a nie začať – v pohode som mohla ísť svojím busom, nepanikáriť a ušetriť MUDr. Ladislava titulu.

V lietadle si objednávam Campari&juice, nech nepristávam triezva, a pokúšam sa zaplatiť, ako cestou sem, Visou. Len nad 200,– Kč. Porozprávam o precedente. Steward v momente prejede do plynulej slovenčiny, rovnako aj letuška. Kedy ste leteli? V nedeľu. Kto mal vtedy službu, Ivanka? Myslím, že Láďa. Slečna, aby ste si nemysleli, že je to osobné, ja Vám to vezmem, ale my sme mali školenie, ak to neprejde, Láďa to platí zo svojho… Dostávam svoje Campari. :)