Cesta na Island III.

Na druhý deň ráno vyrážame s Pavlom a Petrou – zoznámili sme sa – na výlet do Geysira. Kupujem si spiatočný lístok: 3.500,– Isk. Už som si mohla zvyknúť… Po prestupovaní v Sellfosse a zastávke pri kráteri pokračujeme tundrou. Chápem záhradkárčenie u nás, ale načo sú im záhradky tu? Míňame farmy s malými zavalitými huňatými koníkmi, po benzínkach šofér rozváža dennú tlač… Konečná, vystupovať. Do Gullfossu sa nejazdí, až od 01.05. Však tu nič nie je… Hotel, snack-bar, múzeum vulkanizmu a tax-free obchodík s islandskými suvenírmi, all in one. A gejzír Geysir.

Takže Gullfoss nie je len značka vodnej techniky. Stopujem, cesta je zjazdná. Zastavuje mi roadster s dvoma američanmi a miestnym sprievodcom-šoférom. Vodopád je fascinujúci, padne mu za obeť ½ filmu. Rieka s brehmi zo stĺpcovito sa odlučujúceho čadiča tiež. Na parkovisku sa spýtam šoféra, či ma nezvezie aj nazad do Geysira. Preco stopuješ, preco necestuješ autobusom? Mám spiatočný do Reykjavíka, ale dnes linkové autobusy do Gullfossu nejazdia. OK, nasadaj.

Obzriem si Geysir už neaktívny a Strokkur stále aktívny, popri nich asi 20 ďalších teplých a ešte teplejších prameňov, fumarol a vyvieračiek z najrôznejších uhlov pohľadu… a nemám čo robiť. Hotelové kúpalisko nefunguje. Je tu neďaleko ešte nejaký kostolík a farma s huňatými koníkmi – vyberám si farmu a hladkám zvieratká pomedzi latky ohrady. Autobus ide až o piatej… P.&P. ostávajú tu v hoteli, vraciam sa teda sama.

Večer idem do sundlaugu. Čo to vraj je? Predstavte si, že pod otvoreným nebom sedíte vo vani plnej 38–42°C vody spolu s 10–15 pokrikujúcimi Islanďanmi. Tak to je sundlaug. Vstupka na kupko je jediná lacná záležitost – celodenná 220,– Isk, ale hodinové nie sú. Tak za 220,–. Je vidieť do 21:30, +10°C. To mi neuveria… alebo uveria, ale bude mi to chýbať.