Včera sme si s Hankou zašli opäť do kina. Aby sme spláchli pachuť po Johnnym Englishovi, vybrali sme si Chicago.
Je to muzikál. Amerika za čias Al Capona, z kabaretov sa ozýva jazz. Úspešná speváčka (Catherina Zeta-Jones) odpráskla svoju spoločníčku po tom, čo ju nachytala v posteli so svojim mužom. Ambiciózna žienka v domácnosti (Renée Zellweger) odpráskla svojho milenca po tom, čo ju zradil a odkopol. Obidve sú teraz v base a čakajú na súd. Lenže v senzácií chtivej spoločnosti nezáleží na vine či nevine, ale na image a popularite. A tak sa obidve zúfalo snažia udržať pri sebe najúspešnejšieho právnika v meste (Richard Gere), ktorý jediný ich z toho môže vysekať. Lenže hviezdou na prvých stránkach novín môže byť len jedna.
Film je urobený veľmi pekne. Všetko sa odohráva v dvoch rovinách. Na jednej strane je tu realita, na ktorú sa z druhej strany lepí muzikál. Obidve sa prelínajú a splývajú, vďaka dobrej kamere, kulisám, svetlám a strihom prechádzajú plynule z jednej do druhej. Herci pekne spievajú a tancujú a tam, kde im dochádzajú pohybové schopnosti, zasahuje milosrdne strih (stepové číslo Richarda Gera), takže to vlastne ani nie je vidieť.
Natíska sa porovnanie s Moulin Rouge. Na jednej strane má Chicago o niečo slabšiu hudobnú stránku (Ewan McGregor a Nikol Kidman svojim spevom naozaj prekvapili), na druhej strane nie je vôbec patetické (žiadne umieranie na TBC v náruči milovaného a pod.) a má (podľa mňa) lepší dej a nápad.
Mám taký dojem, že mne sa ten film napriek pôvodným očakávaniam páčil podstatne viac než Hanke. Aj keď by sa asi lepšie vynímal na pódiu než na plátne, určite by som ho doporučil každému, kto sa nebojí muzikálov. Celkom sa na to hodí citát z Opery od Lasicu a Satinského:
Lidičky, neondite a prídite! Ništ iného sa tam nerobí, enem spívá.

Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
Vizi, sorry. Len by som rád upozornil na fakt, že v kine som sa dobre bavil a vôbec som nerozmýšľal nad recenziou, ktorú o tom napíšem. Tú som dal dohromady až na druhý deň ráno.