Zena, ktoru som miloval najviac na svete, a ktora mi (bohuzial) ani po viac ako roku od rozchodu nieje lahostajna mi prave oznamila, ze sa vydala.
Taky pocit smutku a prazdna som nezazil uz davno… A to som si uz niekolko mesiacom myslel, ze som „nad vecou“.
Ani neviem, preco to tu pisem. Snad preto, ze ste ju niektori spoznali osobne.

Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
Maťo, viem, že nejake utešovanie nie je namieste, ale naozaj po prečítaní tvojho príspevku ma opantala nostalgia nad tvojou stratenou láskou. Drží ma to už asi hodinu a neviem sa zbaviť myšlienok a spomienok na Svetlanu. Neber to ako sypanie soli do rany, ale neviem si predstaviť dlhonohú Svjetlanu po boku niekoho ináho, ako teba. Možno je to tým, že som v tvojej blízkosti nevidela nikdy žiadnu inú kočku. Nepoznám okolnosti vášho rozchodu, zrejme to tak malo byť, lebo život sa nedá znásilňovať.
Ako som vám všetkým priala krásné zážitky v Bulharsku… Fotky z dovolenky som videla medzi prvými a pamatám si ťa, ako si ma mne visel u nás na dvore pohľadom a čakal si ma moje hodnotenie prazdninovych lások vás všetkých. Bola to pre mňa veľká pocta a nechcela som nikomu nadržiavať, ale najviac bodov získala práve tvoja Svetlana. To, že vaša láska nepoznala žiadne hranice / v poslednej dobe už aj vízové/ bolo veľmi romantické a stale som ti v duchu fandila.
Svetlana v plisovanej sukničke mi ostala v pamati z 24. júla, kedy sa rozvodnila Pčolinka a nás vyhnali do kopca pred blížiacou sa katastrófou. Ty so držal jednou rukou Svetlanu a v druhej ruke misku nedojedených pirohov. Bol si taký šťastný, že ani 8 metrová prílivová vlna, ktorú ampliónmi vyhlasovali požiarnici tebou nepohla. Vtedy si hrdo vyhlasoval, že zvyšné pirohy a lesné plody vás uživia.
Plačem s tebou a neostáva mi nič iné, len popriať tvojej láske veľa šťastia. Nech ti je náplasťou na boľavú dušu pomyslenie, že ja a Iko sme boli kedysi dávno prvá veľká láska, žili sme vlasné životy a dnes sme opať spolu.