Včera som s priateľkou využil krásny deň na prechádzku petržalkou. Kto tu býva, dá mi iste za pravdu, že tu toho veľa na pozeranie nie je. Maximálne tak ľudia. Preto sme si stanovili cieľ – sústavu petržalských jazier draždiak (alebo ako to tu volajú), kde je aspoň nejaká šanca opustiť šedé kulisy obytných zón.
Ako sme sa blížili k jazerám, pribúdali masy ľudí, ktorých viedol zrejme rovnaký pud ako nás. Vypadnút a oddýchnuť si. Už už som cítil puch jazier, keď som ju zbadal. Učupená v šedastej pri jazernej húštine, čupela tam krásna snežienka. Bolo mi divné, prečo je tu sama. V tom momente sa mi vynoril obraz z detstva, kedy som trávil s rodinou „veľkú noc“ na podnikovej chate ROH na Vršatci. Cestou z Vršatca do Červeného kameňa a späť, sme narazili s dedom a časťou rodiny na lúku celú zarastenú snežienkami. Dedko mal už trošku vypité (veď bol „sviatok“), tak sa tam medzi nimi tackal a kosil ich palicou. Odvtedy, mal som tak 8 až 10 rokov, si pamätám, že sú snežienky zákonom chránené. Ako som sa dnes v práci dozvedel, dnes už tomu tak nie je.
Masy ľudí s masami kvetov v rukách. Ruky plné agónie a klesajúcich hlávok. Masy sa dokonca neštítili hrozieb z hovien a atakovali aj húštiny, kam smú iba petržalské psy menšieho kalibru. Čím sme boli bližšie k jazeru, tým davová hystéria rástla. Deti, predbiehajúce sa kto toho najviac nazbiera, neuvedomujúce si, že im to do rána všetko skape. Slečinky, nevšímajúc si masy párov vôkol, vychutnávajúce jedinečnosť a galantnosť svojich partnerov, ktorí sa s hrdosťou pustili do boja s húštinami, aby priniesli obetu ich telesnej kráse.
Ja ja, ja si chcem odtrhnúť tiež, veď to majú všetci vôkol. Nie som žiadny hipisák ba ani zelený, ale takéto masovky sa mi hnusia a nielen vďaka únave, mi bolo cestou späť dosť smutno. Akoby ich nemohli nechať tak a ísť sa na ne pozrieť aj dnes. Dnes je tiež krásny deň. Niečo mi v ňom však chýba…
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
Tiež sa pamätám na „dovolenku“ pod Vršatcom. I keď som tam nebol dobrovoľne, nakoniec sa mi tam veľmi páčilo, príroda bola nádherna, túry k Červenému kameňu tiež (tu som kúpil aj svoj najdrahši darček domov – Gilette Protector číslo neviemaký) .. paráda.