Moji rodičia sa rozviedli už keď som bol veľmi malý. A tak som vlastne (možno našťastie, kto vie?) vyrastal bez otca. Nebol mojim životným vzorom, nenaučil ma chlapské veci (aj keď sa o to občas zúfalo snažil) a nejak nemám pocit, že by ma (okrem genetickej výbavy) v živote príliš ovplyvnil.

Ale tie gény, to sú vám vec… Vrátim sa však radšej späť na začiatok.

U otca som trávieval každý posledný víked v mesiaci (aspoň myslím, že to tak bolo… proste každý štvrtý víkend som bol uňho). V nedeľu to väčšinou vyzeralo asi tak, že som sedel na gauči a sledoval telku. Vedľa mňa oco, obložený mištičkami, kajstrólikmi, papiermi z novín a spústy zeleniny – fazuľky, cibuľa, kaleráb, mrkva, zemiaky, petržlen, všetko možné. Oco to s neľudskou trpezlivosťou škrabkal, čistil a krájal. Nakoniec z toho urobil zeleninovú polievku. Plný hrniec.

Svoj tanier zom vyfasoval aj ja, ale vtedy som polievky nemal rád a tak som štrajkoval a všelijak sa z toho vyvliekal. Málokedy som tú polievku zjedol. Zato oco, ten ju do seba ládoval až mu prašťalo za ušami. Bol schopný na posedenie zjesť fakt plný hrniec polievky a ja som nikdy nechápal ako je to možné.

Rýchloposuv na včerajšie dopoludnie…

Som nervózny, pretože mám na niečo hroznú chuť, ale neviemna čo. Pozerám do chladničky, skoro nič tam nemáme. Pozerám do potravinovej skrine, tiež skoro nič nemáme. Pochodujem hore-dole, tečú mi sliny a ja neviem na čo to vlastne mám chuť.

Nakoniec mám spásnu myšlienku. Zeleninová polievka, to je ono! V okamihu som kľudný, čupím pri odpadkovom koši, do ktorého pekne pomaly padajú šupky zo zemiakov, mrkvy, cibule a cesnaku… O chvíľu už na sporáku bublá polievka, ja privoniavam, miešam, korením. Keď je hotová, Hanka ohŕňa nos (nie je polievková) a ja som vlastne rád. Aspoň ostane celý hrniec pre mňa.

Ja som tú polievku celú na jedno posedenie zjedol. Presne ako môj otec, dokonca aj za ušami mi praskalo. A bola výborná. Už sa nepamätám, ako chutila tá ocova (ale som si istý, že na rozdiel odo mňa do nej nedával kari korenie), ale hustotou a obsahom jej bola veľmi podobná.

A tak verím tomu, že genetická informácia je mocná vec. A že môže z otca na syna preniesť okrem horších vecí (napr. typickej Fridrichovskej nátury) aj tie lepšie (čo konzumácia ľahkej zeleninovej polievky určite je).

Oci, ďakujem!