Porozprávam ;príbeh o dievčatkách. Dobre. Dievčatká išli do školy. Kráčali po námestí. Bolo to v Španielsku. Slnko pálilo, mraky si razili cestu, autá premávali hore dole, fontána hučala a voda sa sypala z kamenných tlám, zakliatych ozrút. Priletel vrtulník a zhodil letáčiky. Hromadu letáčikov. Kĺzali sa vzduchom ako vetrone. Dievčatká si jeden zdvihli. Bola to pozvánka na vernisáž. Pozvánka na vernisáž vo veľkej galérii. Dievčatká vedeli, že to chcú vidieť. Nastal večer. Dievčatká stáli na osvetlených schodoch galérie a chvíľu váhali. Potom vošli. Pri dverách stála umelkyňa a podávala každému ruku. Aj dievčatkám. Usmievala sa a mala hojdavé náušnice s gulôčkou na konci. V sále žiaril obrovský luster z priesvitných gulôčok. Všade na podstavcoch boli rozmiestnené gule rôznych veľkostí a materiálov. V kúte sa hojdala biela guľa, kyvadlo. Na stole bola misa plná oranžových gulôčok a vedľa väčšia guľa zo zeleného skla. Bolo tam napísané zátišie s pomarančami a fľašou vína. Neďaleko bolo desať gúľ obrastených zelenými chlpmi. Boli označené nápisom les. Potom tam bola ešte hostina a švédske stoly. Tanieriky s rôznymi gulôčkami, malými, väčšími, farebnými. Na stenách a paneloch viseli obrazy z gulôčkami a guľami. Boli tam šaty z gulôčok, gulôčková mandala, mechanizmus z gulôčok, gulôčková parochňa, gulôčkové závesy a drapérie, gulôčkový megafón, mesiáš z gulôčok, gulôčková mešita, pagoda z gulôčok, gulôčkové kvarteto, gulôčkový fagot, asteroid, konkubína, posteľ, sad, lavička, gulôčková vedecká hračka, všetko samá gulôčka.

Krúti sa mi hlava, povedalo jedno dievčatko druhému. Poďme von. Kráčali dolu osvetlenými schodmi.

Z diaľky počuli prichádzať vlak. Starček sediaci na lavičke si ich obzeral. Jedna mala rozviazanú šnúrku. Pri smetiaku sedel pes. Bola tma, ale ľudia chodili hore, dolu, ako na poludnie. Zrazu zahrmelo. Potom ešte raz. Spustil sa lejak. Au! Povedala jedna. Aha, čupla si druhá a zdvihla zo zeme gulôčku. Pršia guľky. Pozri, poťahala prvá druhú za rukáv. Bola otočená tvárou k balkónu galérie. Stála tam umelkyňa. Vyzerala ako Evita Peronová. Mala roztiahnuté ruky a tvár zdvihnutú k nebu z ktorého pršali a pršali farebné gulôčky.

Ešte stále si nepamätám, čo sa mi snívalo, aj keď viem, že sa mi sníva veľa a často. A tak si vymýšľam, sny, ktoré by som chcela aby sa mi snívali a aby som si ich pamätala. Toto bol tiež jeden zapamätaný nikdy nesnívaný sen-výmysel.

(Keď som bola malá, túžila som po takom jednom, krásnom vrecúšku s ;farebnými gulôčkami. Nikdy som ho nedostala, pretože „som bordelárka a tie gulôčky by boli rozflákané po celom baráku“.)