Voľáko sa mi marí, že sa po svete šíria rôzne choroby, dokonca aj v našich končinách je u lekárov dusno. Nikdy som nebol dlhšie chorý, vždy to boli len také 2–3 dni bez nálady. Tento rok to však chytilo aj mňa. Neviem prečo, ale zrejme autosugescia skvelej imunity nepomohla a tie jablká a paprika sú asi naozaj na niečo dobré. A tak po mesiac vlečúcom sa nezdraví som stroskotal až pri antibiotikách a týždennej pauze v škole. Veľmi dobre mi padli aj prázdniny nasledujúce hneď další týždeň. 2 týždne voľna, proste paráda (ajkeď s následkami choroby)…

Po týždňových prázdninách opäť do školy. Známa situácia, nie je nutný bližší opis, určite ste to všetci zažili… som konečne zdravý, no mám veľký týžďňový deficit sedenia na kovovo-drevenej školskej stoličke. Za normálnych okolností sa takéto situácie riešia prostým zájdením za vyučujúcim, objasnením situácie týždňového deficitu a znudená tvár mi dá na tie 2–3 dni pokoj a priestor na obnovenie stereotypov. Lenže zajtra nenastane obvyklá situácia. Je po prázdninách. Týždňový deficit nemám iba ja, ale aj všetci naokolo, čiže rovnaká štartovacia čiara pre všetkých. Moje skvelé výhovorky o týždňovej chorobe sú mi platné asi toľko, že až nič. Absolútna nula. Berú ma rovnako ako ostatných. Sme si naozaj všetci navzájom rovní? Ja som pritom premenil menej školského kyslíku ako ostatní, mňa by si mali viac ceniť ako obyčajných prázdninujúcich. Neposkytnú mi ten priestor, ktorý mi posktujú vždy po dlhšej pauze len preto, že pauzu (no nie takú dlhú) mali aj všetci ostatní… toto je téma mojich myšlienok za posledných 5 hodin…

(Je pravda, že prvý týždeň deficitu sa dal vyrovnať následnou nápravou v druhom prázdninovom týždni, no kto by už len dorovnával deficit cez prázdniny, veď sú prázdniny, fajront, voľno!)

Je to naozaj márna snaha, ale na druhej strane som veľmi veľmi spokojný, že si môžem užívať takej výhody, ako sú prázdniny… príde čas, kedy toto slovo budú používať len mladší a ja sa rozlejem na smolu od závisti.