Jeden kamarát bol aj s frajerkou v lete v Prahe, aby si trochu zarobili. Makali na brigádach, ktoré im sprostredkoval AZ Servis. Všetko bolo v pohode, až na taký drobný fakt, že keď odchádzali z Prahy, nemohli ešte dostať výplatu. A tak sa s nimi dohodli, že im tú výplatu pošlú na účet.

Lenže na účet nič neprišlo. Po telefonickom zisťovaní sa moji priatelia dozvedeli, že zasielanie prachov na účet medzitým zrušili a že si to majú prísť vyzdvihnúť osobne. Čože?! Za prvé, ako to, že sa nikto neobťažoval ich o zmene podmienok výplat informovať? A za druhé, to teraz tí chudáci majú precestovať polovicu výplaty, len aby aspoň niečo dostali? Tak to teda nie, holúbkovia…

Spísali a notárom potvrdili splnomocnenia, ktoré ma oprávňujú k tomu, aby som im tie peniažky vybral ja. Bývam v Prahe, mám to teda oveľa bližšie než oni. Nevidel som v tom žiadny problém. Prídem tam vo výplatných hodinách, položím na pult papiere, občianku, prepočíam peniaze, poďakujem a je to. Lenže ono to zďaleka nie je také jednoduché.

Výplatné hodiny sú navrhnuté fakt pre vysokoškolákov, ktorí sa celé dni flákajú a po nociach makajú na brigádach. Normálny pracujúci človek aby si vzal dovolenku, keď tam chce zájsť. Akurát vo štvrtok majú otvorené do šiestej, takže sa to v ten jediný deň dá zvládnuť.

Keď som tam bol prvý krát, stála fronta študentíkov cez celú čakáreň a podchod až na ulicu. Asi štvrť hodiny som stál na chvoste, medzitým sa za mnou nahromadili ďalší čakatelia a keďže sa rad predo mnou ani trochu nepohol, vykašlal som sa na to.

Druhý krát tam tých ľudí zďaleka nebolo tak veľa. Dopracoval som sa až k pultu, kde som sa po polhodinovom rozhovore a zúfalom hľadaní v počítači dozvedel, že bohužiaľ tie peniaze ktoré mali byť vyplatené na účte sú nejaký špeciálny prípad, ktorý má na starosti nejaká pani Veronika, ktorá je momentálne chorá a že mám prísť o také dva-tri týždne. Reku ďakujem pekne.

Včera uplynuli presne tri týždne. Do čakárne som dorazil asi o štvrť na šesť, postávalo tam asi päť ľudí. Kým som sa dostal na rad, bolo šesť desať, čiže desať minút po fajronte (priznám sa, že som mal tak trochu strach že mi zabuchnú dvere pred nosom). V duchu som sa už pripravoval, ako si v prípade, že mi to nevyplatia, nechám zavolať šéfa, ako ich chladne ale neústupne budem vydierať a zastrašovať, proste som sa pripravoval na to, že budem fakt tvrdý.

Lenže predo mnou stál chalan, ktorý mal podobný problém. A okrem toho mal zjavne trošku vypyté. Po štvrťhodinovej neúspešnej komunikácii s dievčaťom za pultom si nechal zavolať šéfa. Šéf sa okamžite dostavil, po chvíli hádania priznal svoju chybu a keďže to preňho bola zjavne dosť nepríjemná situácia, začal buzerovať to dievča (ktoré za to podľa mňa nemohlo). Mobilom neúspešne volali pani Veroniku, ktorá je ešte stále chorá a zjavne sa tak skoro neuzdraví. Hľadali v papieroch, vyplňovali sťažnosť, dohadovali sa, skúšali to podobrotky aj pozlotky. Nakoniec si slečna za pultom od toho chalana vzala telefónne číslo a dohodli sa, že hneď ako sa to pohne, zavolá mu, aby nemusel doliezať každý týždeň.

Keď som konečne prišiel na rad ja, len som sa na ňu usmial, podal jej tie papiere a povedal: Ja som asi podobný prípad ako ten mladík predo mnou. So zúfalstvom v tvári prikývla. Tak som jej podal vizitku, aby mi mohla brnknúť alebo poslať maila, keď sa to porieši.

Vlastne to dopadlo celkom dobre. Problém sa síce nevyriešil, ale aspoň sa to začalo hýbať a ja som nemusel byť ten zlý, čo si volá šéfa.