Pozerala som si na dlaň. Bola taká vysušená a šupinatá… Neviem, čo som v nej držala, že som ju takto opotrebovala. Dlaň. Ešte jedna dlaň a to je všetko. Musím si ich šetriť. Musím na to myslieť. Nesmiem povoliť. Stále mať na rozume, že dlane mám len dve. Šetriť dlane. Nevidím, že sa mi regenerujú. Nevidím. Ale veď, vlastne…ja predsa nemusím. Celé telo mám jednu dlaň. Tak mi to vyhovuje. Len neviem, či treba kontrolovať čo v ňom držím ,aby sa mi neopotrebovalo, lebo neviem, naozaj nie, čo v ňom všetko vlastne držím. Vysušené, šupinaté telo.Telo plné zipsov, ach. Ach to tu už bolo.
Naše telá sú plné zipsov, ktoré sa otvárajú a zatvárajú a navzájom sa zapínajú hore, dolu bez ladu a skladu, takže už nie je ani jeden úplný, ale je veľa väčších, spojených s menšími a červenozelené a zeleno modré, velko-malé a širokoštíhle. Svetlotmavé a pokombinované. Sem tam sa stane, že zips sa v tej mašinérii otvárania, zatvárania a pripájania,stretne so svojou pôvodnou polovičkou.Rovnako dlhou, rovnako farebnou, rovnakou.Na ten moment, kedy sa znovu navzájom dotknú, zatvoria, zazipsujú, potom odzipsujú a stratia, na ten moment človek spomína ako na deja vu.Takto to už zapadlo.Bolo to tu. Tak ako ľudia zo skúmavky.Tak ako cirkusy, čo v nich fotia cez prestávku na slonovi.Tak ako ľudia, čo nemajú pupok. Ľudia čo nemajú pupok sú zo skúmavky.
Podľa toho ich spoznáme. To je blbé nemať pupok, nie? Pupok má zvláštnu funkciu. Robí človeka človekom, čo nie je zo skúmavky. Rozhadzuje tlak. Ľudia zo skúmavky majú stály tlak. Nereagujú na atmosférické zmeny.Neklesajú nestúpajú. Čo to asi je, že pupok tlaky násobí a rozkýve a potom narastajú, až ubúdajú ako para, ktorá narastá a čím viac narastie, tým viac ubúda. U mňa to už hraničí z celkovým vytratením. Čakám zákonité vzkriesenie.
Niekedy mám taký nízky tlak, že to nemôžem ani nahlas povedať, lebo by ma to navždy vpáčilo do zeme. V také dni by som iba spala. Najlepšie v sobotu. To je obyčajne neobyčajne príťažlivý deň. Sobota je krásne slovo. Strašne sa mi páči hovoriť o tom, čo budem robiť v sobotu. V sobotu si pospím. V sobotu pôjdem pozdvíhať popadané jablká. To je celé know – how, takže musím o tom hovoriť. Keď je to tu, tak všetkým nech sa pošťastí. A aj preto, že si po tom o tom môžeme hovoriť. Chcem povedať, aká som zvláštna. Nadhodí moje pravé podvedomie. Chceš povedať, aká som zvláštna. Nadhodí. Tak,… dobre. Poviem aká som zvláštna. Som zvláštna tým, že keď som bola malá, pásla som husy. Som zvláštna tým, že veľa zatajujem. Robím to tak, že to hrám a ako pozorujem, nie som sama. No,…divadlo celé. Hamblivo tam hrám aj ja. Strašne sa hanbím. Strašne. To je nepredstaviteľné. Nonsens. Také pódium plné hercov a obecenstvo vo vydýchanej sále. Tam ,že aj ja hrám, sa mi zdá,…prinajmenšom výmysel. Ako si to predstavujem?! Predstavujem si to tak, že vojdem bokom. Cez nejaké menšie dvierka pre personál a sadnem si do hľadiska. Chvíľu si budem zvykať na to, že tam sú. (Obecenstvo.)Potom sa posadím o pár radov dopredu. Chvíľu tam zostanem a potom sa postavím, zatvorím oči, strašne sa budem hambiť a rozhodnem sa, že som tam sama.Vyleziem v tej samote na javisko, tam budú jediní ľudia, ktorých si pripustím, že tam sú. (Herci.) Zapletiem sa proste do deja. Možno mi vytknú: aká si ospalá. (Všetci hercineherci.) A ja poviem: práve, že nie.
Deja vu