Včera som mal úplne šialenú nočnú moru. Neuveriteľnú. Psychodelicko-absurdnú. Proste hrôza!

Sen sa začal v Slávii. Sedím si, nikomu nič nerobím, popíjam čokoládu so šľahačkou a čmáram si poznámky k SlapStick-u. Zrazu, kde sa vzal – tu sa vzal, zjavilo sa pri mne Embryo. Reku, nazdar Embryo, čo ty tu takto toto? A ono spustilo: design, projekty, klienti, blaaa blaaa blaaa.

Už som si myslel, že to snáď prežijem v zdraví, keď sa dovnútra prirútila nejaká zmäť čísel v otepľovačkách s chráničmi kolien a bežkárskymi topánkami. Ani sme sa nestihli spamätať a už sme nočným mrazom pochodovali ponad Vltavu niekam na druhú stranu.

Prešli sme prázdnym trhoviskom plným umelých lahôdok, ale nič sme si nekúpili, pretože ceny boli príliš vysoké. Pol bilióna za štangel salámy, 200 miliónov za zväzok cibule a tak. A vôbec, aj tak to tam celé patrilo esesákom na bicykloch. Radšej sme rýchlo zdrhli.

Po chvíli cesty sme narazili na veľké otáčajúce sa koleso. Ponáralo sa do vody a namŕzali na ňom cencúle. Chvíľu sme sa kochali tým hrôzostrašným pohľadom a potom sme popod to čudo vbehli do nejakej kaviarne, kde už na nás čakal Lukyn s Lukynkou (ktorá bola príliš plachá na to, aby sa nechala zvečniť).

A tak sme tam sedeli a sedeli a kecali o všetkom možnom: o japonskom metre, o hot-dogoch v Liberci, o odvodových konaniach, o slovenských prevádzačoch ktorí budú cez ukrajinské hranice prevádzať izraelských dizajnérov a tak…

Zobudil som sa okolo pol jedenástej doma v posteli, tričko prepotené, oči rozšírené hrôzou a bol som rád, že to bol len zlý sen. Alebo nebol? Kľudne by sa mi mohol snívať častejšie…