Mám veľmi rád ocot. Hlavne k paradajkám a k hydinovej tlačenke s cibuľou. Nevadí mi, že mám po ňom suché a rozpukané pery. Nevadí mi, že keď si ho dám večer, tak mám ráno v ústach divnú pachuť, aj keď si poriadne umyjem zuby. Mám ho proste rád. Už od detstva.

Keď som bol v Nemecku, bol s octom problém. Najprv som nevedel, ako sa v nemčine vlastne povie ocot a tak som ho medzi fľaškami s rôznymi olejmi a podobnými gebuzinami nevedel nájsť (nakoniec som to zistil… hovorí sa mu essig). Keď som ho konečne našiel, bolo ho tam hrozne veľa druhov. Korenený, bylinkový, vínny, jablkový a kto vie aký ešte. Lenže ja som chcel taký ten klasický, nahnedlý, ostro páchnuci, v hnusnej plastikovej fľaši. A hlavne osem percentný. Problém bol v tom, že najsilnejší ocot, ktorý som tam našiel, mal 3%.

Dnes ráno som si robil paradajky a samozrejme som na ne vychrstol aj poriadnu dávku starého dobrého našského octu. A pri tej príležitosti som sa mrkol na to, čo sa na tej neforemnej matnej plastovej fľaši píše:

Kyselina octová, 8%. Pred použitím zriediť čistou vodou.

Aha. Tak preto je ten náš ocot v porovnaní s nemeckými sračkami taký dobrý…