Dnešná cesta na obed, to bola taká malá odysea.
Pred dvanástou za mnou prišli chlapci zo supportu (tzv. support lesbiens), či s nimi nejdem na obed. Reku idem, čo by som nešiel. A kam? Vraj na Anděla, do Pandy. Fasa chlapi, poďme…
Nasadli sme do Hansovho auta a vyrazili z parkoviska. Lenže ešte než sme stihli opustiť areál, dohodol sa Hans telefonicky s nejakým kamarátom, že sa stretnú v nejakom pohostinskom zariadení. A tak sme vyrazili úplne iným smerom a po dosť dlhej jazde dorazili niekam. Vošli sme do pohostinstva, Hans sa usadil k svojmu kamarátovi, my k voľnému stolu.
Sedeli sme tam asi štvrť hodiny. Nikto si nás nevšímal. Na samoobsluhu to nevyzeralo a tak sme čakali. Čašník (teda skôr výčapník) nás síce registroval, ale ignoroval. Nakoniec sme odchytili Hansa po ceste z WC a oznámili mu, že chceme ísť preč, pretože nás tu nemajú radi, na čo nám Hans povedal, že nikam nejde, pretože už má objednané. A tak sme vstali a odišli.
Lenže čo teraz? Sami a bez dopravného prostriedku niekde ďaleko od domova (firmy) a ešte k tomu hladní. Tak sme sa rozhodli že pôjdeme metrom. Lenže až na schodoch vedúcích do podzemnej ríše sme si uvedomili, že prestupné stanice nie sú veľmi funkčné a že by sme museli obísť pol mesta, kým by sme sa niekam dostali (a to v prípade takého veľkého mesta, akým Praha určite je, asi trvalo dosť dlho). A tak sme sa pokúsili prejsť na druhú stranu ulice, že pôjdeme autobusom.
Dvojprúdovka sem, dvojprúdovka tam, do toho sa pletú ženúce sa električky. Prakticky stojíme na schodoch podchodu. Lenže istý nemenovaný (207cm vysoký pán) prehlásil, že podchodom môže ísť každá lama, že my – ťažkí frajeri – ideme krížom. A tak sme preskočili niekoľko zábradlí, obišli hnusné blato, prebehli cez vozovku a boli sme na zastávke autobusu. Objavili sme nejaký, ktorý viac-menej smeroval našim smerom.
Lenže medzitým prišiel nejaký iný a my sme sa rozhodli skúsiť to inak a nastúpiť. Rozhliadli sme sa či sme všetci a… neboli sme všetci. Jeden chýbal. Kde je? Kam sa nám stratil? Už-už sme boli rozhodnutí, že si autobus necháme ujsť a budeme štvrť hodiny čakať na ten pôvodný, vodič nervózne cinkal, keď sa zrazu chýbajúci člen vynoril z podchodu. Bol si totiž kúpiť lístok. (Len tak medzi nami, keby sa ma opýtal – a on tvrdí, že sa ma pýtal… asi nie dosť dôrazne – tak mu nejaký ten lístok kľudne dám.)
Všetko vyzeralo ako-tak v poriadku, keď zrazu jeden z nás (opäť ten vysoký kaskadér) prehlásil, že vystupujeme a preskakujeme na nejaký iný autobus, ktorý zahliadol za nami. A tak sme ho zblbnutí celou tou bláznivou cestou poslúchli. Povedal som mu: „Otče náš, ktorý si na nebesiach… a ďalej pokračuj sám. Pretože keď ten bus nepríde alebo pôjde nesprávnym smerom, tak si synom smrti.“ Našťastie som si jeho krvou nemusel mazať ruky, pretože autobus nielen prišiel, ale dokonca nás zaviezol až späť do roboty.
Lenže čo teraz? Stratili sme takmer hodinu tým, že sme sa dostali niekam a zase späť, pričom sme sa vôbec nenajedli. Skoro by som povedal, že sme ešte viac vyhladli. A tak sme naskočili do Kermita (štyria ľudia v jednom Kermitovi, to je celkom výkon) a zamierili tam, kam sme mali pôvodne namierené. Do Pandy.
Ešte že to jedlo bolo dobré.
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
A co se divis? Rekni mi s kym chodis na obed a ja ti reknu jakym jsi clovekem. Kaskader neni 207, kaskader jsi ty !