Víkend som prežil celkom v pohode.

V sobotu sa Hanka chcela pustiť do dlho sľubovanej tiramisu. Síce to už vyzeralo tak, že sa z toho vyvlečie, pretože nemala vhodnú nádobu (tú vhodnú má od Silvestra ešte stále Pavlína). Ale moja túžba po sladkosti ma dohnala k tomu, že som sa okolo piatej vydal do obchodu, vystál som šialené fronty a tú formu jej kúpil. A tak som sa v nedeľu ráno dočkal onej tiramisu.

Chuťovo bola veľmi dobrá, aj na pohľad vyzerala super. Akurát to Hanka trochu prehnala s tekutinami. Piškóty toho totiž nasali hrozne veľa a tak ten koláč trochu tiekol. Tiež som vďaka tomu do seba dostal dávku kávy a alkoholu, ktorú normálne absorbujem asi tak za päť rokov (t.j. úplne zanedbateľnú).

Na budúci týždeň sa môžem tešiť na niečo exotickejšie. Hanka si totiž listovala kuchárkami a zaujali ju také veci ako napr. zapečené banány so sezamom a karamelom a pod.

V nedeľu popoludní sme si vyšli na výstavy filmových plagátov v Má­nesovi. Bola dosť zaujímavá. Pekne na nej bolo napríklad vidno, ako sa štýl plagátov v okamihu nástupu komunizmu rozštiepil. Dovtedy sa zahraničné a tuzemské plagáty vyvíjali viac-menej rovnakým smerom, zatiaľ čo za komunistov sa náš plagát vybral úplne inou, nie práve najšťastnejšou cestou. Ale čo bolo kedysi zlé, to je dnes dobré. Zatiaľ čo súčasné hollywoodske filmové plagáty v súčasnosti nijako nevybočujú zo základnej šablóny (detail tváre hlavného hrdinu, väčšinou doplnený kolážou zo screenshotov), naše plagáty nemajú problém byť abstraktné, neobvyklé a nemať na sebe xicht nejakej hviezdy. Proste si neviem predstaviť, že by nejaký hollwoodsky producent prehryzol naríklad geniálny plagát k Pelíškom.

Príjemný víkend zakončila večera v Modrej záhrade (majú nové misky na šalát) a prvý diel novej série Hercule Poirota v telke. Život je krásny.