Minulý týždeň sa mi ozval jeden bývalý spolužiak z vyšky. Práve čakal na štátnice a čas si krátil pokecom so mnou. Dúfam, že už je z neho pán inžinier (a z ostatných bývalých spolužiakov čo do toho šli s ním, to prajem tiež).
To, že sa mi ozval, ma dokopalo k malej bilancii. Aby to však malo zmysel, musím trochu objasniť zopár vecí z mojej minulosti: Na vysokú školu som šiel kvôli tomu, že som nemal sebemenšiu šajnu o tom, čo iného by som mal robiť. Nastúpil som teda na TU KE, kde som navštevoval trojročný bakalársky odbor. Býval som na internáte, žil študentským životom a tak. Lenže po dvoch rokoch mi to začalo liezť krkom. Proste sa mi to prestávalo páčiť. A hlavne som mal veľmi ťažké depresie, pretože som netušil čo budem robiť po škole. Mal som dve možnosti:
- pokračovať v inžinierskom štúdiu (tak ako veľká časť mojich spolužiakov),
- alebo čokoľvek iné.
Aj napriek tomu, že na mňa bol vyvíjaný šialený tlak (takmer psychický teror) zo strany niektorých mojich rodinných príslušníkov, aby som pokračoval v štúdiu a „mal papier“, som sa rozhodol pre druhú možnosť. Rozhodovanie samotné ťažké nebolo, pretože už počas posledného roku na škole som proste vedel, že študovať ďalej rozhodne nechcem. Ťažké bolo odolávanie tlaku okolia. Ale našťastie som si presadil svoje.
Keby som ostal na škole, asi by som začal mať vážne problémy, pretože mi ten život proste nevyhovoval. Nie žeby som mal niečo proti internátu a spolubývajúcim (tí boli vždy super). Hlavne mi vadilo to, že chodím do školy ktorá ma vôbec nebaví a absolútne nič mi nedáva. Na predmetoch ktoré by ma mohli baviť (hlavne súvisiace s informatikou), mi vyučujúci nedokázali povedať nič nového, čo by som už dávno nevedel. A predmety ktoré ma nebavili (ekonomické) ma proste nebavili a tak som na ne proste sral. Myslím si, že by som tú školu v pohode zvládol, pretože na trojku sa to uhrať dá vždy (úplne blbý zas nie som a čo sa týka práce s ťahákmi, v tom som bol vždy fakt dobrý). Lenže predstava, že by som sa mal takto pišišvoriť ešte tri roky, ma proste desila.
A tak som sa proste rozhodol odolať všetkým tlakom a ukončiť štúdium na vysokej škole s bakalárskym titulom. Na to, aby som mal „papier“ to bohato stačí. Vo formulároch môžem s kľudným svedomím zaškrtnúť kolonku „vysokoškolské vzdelanie“.
A teraz samotná bilancia:
- Keby som ostal na škole, tak by som teraz možno bol inžinier. Nemal by som kde bývať, musel by som si začať hľadať prácu. Peniaze by som veľmi nemal, pretože by som si popri škole privyrábal iba na nejakých brigádach. Možno by som drogoval, alebo by som svoje psychické problémy riešil nejakým iným spôsobom (každopádne som si istý, že by som psychické problémy mal).
- Namiesto toho som šiel na vojnu, kde som pod vedením mjr. Žišku a v kolektíve Hudisa a Bajaju nabral spústu praktických aj teoretických vedomostí. Okrem toho som si tým splnil svoju poslednú povinnosť voči SR, ktorá by ma mohla zväzovať a tak som teraz voľný ako vták. Následne som chvíľu pobudol v Nemecku, kde som sa zoznámil s hromadou výborných kamarátov (Slash, Frankie, Bohuš, Norbi, Karcsi, atď…) a v neposlednom rade s mojou priateľkou Hankou. Taktiež som si tam skúsil život „na západe“ a zbavil som sa niekoľkých zbytočných ilúzií. No a teraz som už nejaký ten rok v Prahe. Onedlho sa s Hankou sťahujeme do vlastného bytu. Mám dobrú prácu (ktorá ma síce občas serie, ale to nič nemení na fakte, že moja práca je zároveň mojim hobby), dobrých kolegov a dobrého šéfa.
Veci by mohli byť ešte lepšie (napr. by som mohol v športke vyhrať ťažké milióny), ale ja som veľmi rád, že som sa rozhodol tak ako som sa rozhodol a že som tých pár rokov prežil tak ako som ich prežil. Myslím si, že keby som teraz v ruke držal „papier“ a bilancoval svoj život, asi by som s ním nebol veľmi spokojný.
PS: Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí môj život urobili alebo robia práve takým, aký je. Mám vás všetkých rád.
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
Obdivujem tvoju schopnost rozhodnut sa v danej chvili a urcit si priority. Ja uz 3..4 roky pracujem popri skole a samozrejme sa to odrazilo na mojich skolskych vysledkoch (a ciastocne aj pracovnych). Prave som v stadiu, ze mam toho plne zuby. Skola ma este takto pred rokom bavila, ale potom prisli neuspechy typu – snazis sa ako blbec a aj tak sa nezadari. Cize ma to uz totalne vycerpava. Uz sa tesim, ako budem rodicom vysvetlovat svoje vykaslanie sa na skolu a ako ma urcite nepochopia. No neva, uz som skalopevne presvedceny, ze je to moj zivot a tak.. Takze asi ostanem aj ja „len“ Bc. a zatial ma to velmi ani netrapi.
Cez week som sedel s kamosmi z Dubnice v krcme a tiez sme takto nejako bilancovali svoje zivoty. Kamos je uz zenaty, ma jedno dieta, je inzinier, chytil slovnik stareho fotra a zaraba o nieco viac ako jeho sestra, ktora je nezamestnana, pracuje nacierno a pobera socialku. No des…
Ups, asi som to mal dat ako samostatny prispevok, ale ta tvoja tema mi padla do rany :)