Po hrozne dlhej dobe idem na Slovensko a tak som si povedal, že keď je to už všetko tak pekne dohodnuté, bolo by na čase kúpiť si lístok na vlak a rezervovať nejaké to lehátko, aby som cestou nemusel celú noc stáť na chodbičke. A tak som včera večer vyzbrojený Z-kartou vyrazil smerom k železničnej stanici.

Cesta tam prebehla celkom v pohode. Obehol som celú hlavnú stanicu, kým som našiel okienka pre výdaj lístkov (samozrejme boli hneď pri východe z metra, kde som ich na prvý pokus ignoroval). Reku, lístok domov si prosím. Lenže teta v okienku mi oznámila, že celý ich rezervačný systém je spadnutý a že niekedy možno naskočí, tak mám prísť potom. Reku fasa.

Tak som vliezol do metra, že sa vrátim domov. Lenže na najbližšej zastávke (Muzeum) sa z ampliónu ozvalo niečo v tom zmysle, akože metro je v prdeli a buď čakajte hodinu kým to naskočí, alebo padajte do mrazu vonku a skúste sa domou dostať električkou. Zvolil som druhú variantu.

K nám domov ide spústa električiek. Lenže z Muzea ani jedna. Možno preto, že na Muzeu nie sú električkové koľajnice. A tak šupy-dupy, predral som sa davom až do prostriedku Václaváku, kde už v obrovskych zhlukoch nervózne prešlapovali masy vypudené z metra. A aby toho nebolo dosť, ani jedna električka nešla k nám domov (teda, jedna by normálne šla, lenže teraz niektoré električky jazdia ako metro, takže nič z toho).

Hurá! Prešiel som sa až k Tescu (furt zabudnem ako sa to tam volá… vraj Národní třída – díky Martina), kde som opäť narazil na hradbu postavenú z čakajúcich tiel. Električka ktorá by ma vzala domov mi práve zdrhla. Lenže som mal šťastie, pretože práve prichádzala taká istá. Ale aby som sa k nej dostal, musel som sa v rekordnom čase predrať tým davom. Uff… ospravedlňujem sa tej pani, ktorá mi vliezla do cesty a ostala tam stáť, dúfam že jej nevadí, že som ju premiestnil o pár centimetrov vedľa.

Už som bol takmer doma. Stačilo buď vyšlapať do kopca, alebo sa jednu zastávku vyviezť autobusom. Mal som šťastie. Obvykle ten autobus práve opúšťa zastávku, keď tam pribehnú cestujúci. Tentokrát som pribehol ešte predtým, než vyrazil. Lenže hneď nato narazil. Konkrétne jeden šofér narazil do autobusu. A tak všetci vystúpili a čakali na ďalší. Ja som to definitívne vzdal a domov som sa doplazil pešo.

Murphyho zákony teda fungujú. A keď už, tak poriadne!