Včera večer pred spaním sme sa s Hankou bavili o knihách, ktoré by žiadne decko nemalo vynechať. A ako sme tak zo seba chŕlili rôzne tituly, začínal som sa čudovať, koľko veľa som toho kedysi nahltal:
Od rozprávkovej Jasietky k humorným knihám pre mládež. Príhody malého Mikuláša, Opice z našej police, nezabudnuteľná punkerka Pipi Dlhá Pančucha. Žarnayovky a príhody Troch pátračov. Príbehy o Alici/Alenke od Kira Bulyčova. Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberyho Finna prerastajúce do vážnejších vecí od Marka Twaina (Biely tesák a pod.). Zbojnícka mladosť úžasného a tajomného Jerguša Lapina. To už sa dostávame k dobrodružnej literatúra Karla Maya. Lenže ani také Verneovky nie sú na zahodenie, vďaka Deťom kapitána Granta sa netreba vôbec učiť zemepis a také cesty do stredu zeme či na Mesiac tiež nie sú na zahodenie, nehovoriac o Piatich týždňoch v balóne alebo 20000 míľach pod morom. Tituly z edície Stopy (existuje dnes ešte vôbec).
To sú len tituly, na ktorých sme sa zhodli s Hankou. Nespimínam stovky kníh, ktoré sme v detstve natlačili do hláv a ktoré nás určite nejako ovplyvnili.
A vtedy ma napadlo: Existuje vôbec nejaký pevná základňa, nejaký zoznam kníh, ktoré si viac-menej prečíta každé dieťa ktoré vie aspoň trochu čítať? Alebo je len náhoda, že na nás dvoch zapôsobili práve tieto veci?
A ešte niečo: Prečo sú v zoznamoch povinného čítania na základných školách rôzne gebuziny a nie práve tieto zásadné diela? Prečo v školách nútia deti čítať blbosti, keď sa nájde hromada fakt dobrých, poučných, ale hlavne zábavných a zaujímavých titulov? Alebo ich za dobré považuje fakt len hŕstka divných ľudí ako som ja a Hanka?
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
Nad tým sme ešte kedysi na intráku rozmýšľali tiež a nakoniec sme dospeli k názoru, že do povinného čítania ich nedávajú preto, lebo by ich decká asi nečítali. Na nič rozumnejšie sme neprišli.