Cez víkend som rozmýšľal nad jednou vecou: Čo mám z toho, že som občanom Slovenskej republiky?
Neviem prečo, ale napadali ma samé nevýhody. Nevymyslel som nič, kvôli čomu by som si bol schopný povedať: „Ty koxo, to je ale fasa, že som slovák!“ Hrabal som sa vo svojich pocitoch a hľadal nejaký náznak národnej hrdosti či uvedomenia – bezvýsledne. Žiadna hrdosť na to, že som slovák.
Slovensko mám rád, páči sa mi moje rodné mesto Snina, veľmi som si obľúbil Košice v ktorých som strávil mladosť. Keď zomriem, chcem aby bol môj popol rozptýlený zo Sninského kameňa, ku ktorému cítim silnú náklonnosť. Ale nič z toho nemá nič spoločné s tým, že som slovák. Nemám tie miesta rád kvôli tomu, že sú súčasťou Slovenska, ale kvôli tomu, že sú (alebo boli) dôležitou súčasťou môjho života. Na celku, do ktorého sú tie krásne miesta zasadené, mi vôbec nezáleží.
Som divný? Alebo je to normálne? Cíti vôbec niekto zo slovákov hrdosť na svoju štátnu príslušnosť? Zamýšľa sa nad tým vôbec niekto, alebo je národná hrdosť a uvedomelosť proste len ďalšia z fráz hojne využívaných politikmi.

Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
detto.
Myslim si ze ty zvlast hrdopatriotistickyhejslovaci nikdy nevytiahly pety zo Slovenska. (Nepocitajuc skolsku exurziu na Ukrajinu, nakupovanie v Polsku, kupanie sa na Balatone).