Včera večer zazvonil telefón. Hanka hneď vyskočila na nohy, pretože si myslela, že jej volá mama. Mala však zapatlané prstíky od pizze, ktorú práve večerala a tak som to zdvihol ja.
„Fridrich, prosím,“ povedal som.
A zo sluchátka sa ozvalo: „Vieš kto volá? He he heee. Tu je Suicider, he he heee.“
Človek, s ktorým už dosť dlhú dobu intenzívne komunikujem cez rôzne fóra, e-maily, messengery a podobné internetové vymoženosti, ktorého dokonca považujem za svojho dobrého priateľa aj keď sme sa ešte nikdy nestretli osobne, mi zavolal.
Obaja sme boli prekvapení svojimi hlasmi. SuicideKinga prekvapil môj kultivovaný a spisovný prejav, pretože si myslel, že keď som z východu, tak budem zaťahovať alebo čo (no teda, čo si to o mne tí ľudia myslia?). Ja som si zas jeho hlas predstavoval trochu inak a podľa skutočného hlasu by som tipoval že je vysoký a podstatne štíhlejší (subjektívny dojem).
Kecali sme dosť dlho o všetkom možnom. O našich hlasoch, o tom že sa konečne počujeme a či to nezmení náš vzťah. O Designii a novom designe Designie, o elitároch (ku ktorým SuicideKing pomaly ale isto začína patriť), o Rafovi, o Prahe a vôbec.
Bolo to príjemné prekvapenie a som rád, že mi Suicider zavolal.
PS: Jedným zo znakov, že sa SuicideKing stáva nebezpečným elitárom je iste aj to, že včera kompletne prešiel na Mozillu a všetky ostatné softy pustil dole vodou.
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
Tohle je jeden z mnoha výdobytků moderní doby, prostě s někým komunikuješ elektronickou formou a najednou dojde k osobnímu kontaktu. Zažil jsem něco dost podobného – sešla se nás banda lidí na jednom diskuzním fóru a když už jsme se tam potkávali dost dlouho, řekli jsme si, že by bylo dobrý se potkat i fyzicky a že si teda zajdem na pivo. A přesně si pamatuju na ty pocity, když jsem na ten sraz šel: kdo to bude, jak bude vypadat, jak se bude chovat :-) Jakási směs obrovské zvědavosti, ale zároveň i trochu ostychu… Vlastně to pořád ještě zažívám, protože máme srazy pravidelně a skoro vždycky se k nám někdo přidá a je to vždycky skoro tatáž zvědavost jako tenkrát když jsme se potkali poprvé.