ďalší prapodivný sen

Tak teda to, čo sa mi snívalo dnes v noci, to bolo vážne prapodivné. Normálne sú moje sny zložené z maximálne dvoch dejových línií. Proste mám sen, ktorý je o niečom a ten časom prejde do iného sna, ktorý je o niečom trochu inom. Finta je v tom, že v tom dnešnom sa prelínalo niekoľko dejových línií a striedalo sa tám až príliš veľa kľúčových elementov:

Začalo to na vojenčine. Bol som opäť v zelenom, lenže tentokrát to bolo také nejaké uvoľnenejšie a bujarejšie. Vojenský výcvik spočíval v niečom ako sú vysokoškolské prednášky. Sedel som s hromadou chlapcov vo veľkom stane, boli tam kamaráti z vysokoškolského internátu, ľudia z vojenčiny ale napríklad aj môj bývalý kolega Peťo Luby. Nejaký dôstojník nám niečo vysvetľoval, ale nás to nebavilo a tak sme začali rebelovať. Nakoniec sme všetci spievali, niekto tam predvádzal tanečné čísla a Peťo Luby vyzval toho dôstojníka do tanca. Proste bordel.

Vyučovanie sa skončilo a ja som spolu s Peťom a ešte Ferom Lackom (spolubývajúci z internátu), všetci v uniformách, odchádzali domov. Ten hlavný stan bol postavený na križovatke niekde pri mori, mesto sa ťahalo hore do kopca, vyzeralo to ako na fotkách San Francisca. Keď sme prechádzali cez cestu, akurát prišlo a zastavilo nejaké auto, šporťák. Z neho vystúpila luxusne, jednoducho a veľmi elegantne oblečená mladá japonka a o niečom sa s Ferom začala dohadovať. Šlo o nejakú lotériu, ale celkom som tomu nerozumel. Boli v tom ťažké prachy.

Ja som sa rozhodol ísť domov sám a tak som odbočil do jednej z uličiek a v nej do nejakého vchodu. Stúpal som po schodoch z poschodia na poschodie. Interiér toho domu bol urobený ako nejaká designérska exhibícia, každé poschodie vyzeralo inak, samý priesvitný plast, oblé tvary, rôzne podivné farebné kombinácie… Na piatom poschodí bolo hrozne chladno, od úst mi stúpala para. Bolo to preto, že tam bola nemocnica, v ktorej ošetrovali ťažké zranenia a vďaka chladu pacienti nevykrvácali tak skoro.

Na dverách do čakárne bolo sklenené okno a na ňom nalepený papier. Na ňom bola  fixkou načmáraný odkaz: „Projektilickí pacienti budú ošetrení na oddelení FFD5.“ Bolo to zvláštne, rozmýšľal som nad tým, akí to sú projektilickí pacienti a kde to oddelenie je. Nakoniec som sa pozrel cez okienko dovnútra. Sedel tam seriózny podnikateľ stredného veku, ktorý mal prestrelené rameno niekde pod kľúčnou kosťou a na rane si držal vatový tampón. Napadlo ma, že ho mafiáni chceli zastreliť do srdca, ale že sa im to nepodarilo a tak po ňom asi pôjdu a tak by som mal rýchlo zdrhnúť.

Zbehol som teda opäť dole. Na prízemí ma už čakal Iko a hovoril, že pre mňa prišiel autom. Bola tam aj tá japonka a pýtala sa ma, čo budeme teraz robiť, že Ferovi právom patrí žreb, ktorý bude vylosovaný a že v tom prípade o tri dni prídeme o všetky prachy.

Ešte sme tam potom niečo chvíľu riešili, ale to už si veľmi nepamätám, lebo som sa pomaly budil. Bol to fakt zvláštny sen, bolo tam toho nejako príliš veľa. Často sa mi snívajú dlhé sny, dokonca ešte dlhšie. Ale vždy sa týkajú jednej, maximálne dvoch tém. Tentokrát to bolo rozdelené na až príliš veľa kúskov. Asi to bude tým, že som mal v noci horúčku.