Dnes sa mi spalo nahovno. Už večer som sa necítil dobre, akosi som bol preplnený a cez deň som málo kakal. Keď som si ľahal do postele, vážne som uvažoval nad tým, či si nepripravím lavór.

Zaspal som však a mal som veľmi divný sen. Pristáli sme s loďou, takou veľkou plachetnicou, niekde na skalnatom a pustom pobreží. Bola tam hrozná kosa. Vyskočili sme na breh a šli niekam popri zátoke. Voda tam bola veľmi plytká a keďže rýchlo zamŕzala a všetko začalo byť poprášené snehom, o chvíľu sme už nevedeli, či ideme po zamrznutom mori alebo po kamenistom brehu. Nakoniec sme sa rozhodli vrátiť, lenže medzitým prišiel príliv a hladina sa zdvihla, takže sme museli opatrne kráčať po mäkkom ľade, cez ktorý sme sa kedykoľvek mohli prepadnúť do studenej vody. Loď sa medzitým záhadne dostala na strmý útes a my sme sa naňho štverali, premrznutými rukami sme sa zachytávali malých trsov žltej trávy a drolivej skaly. Okolo nás sa začali objavovať pohyblivé tiene. Boli to domorodci, ktorí sa na nás prišli pozrieť.

Zobudil som sa a už som nemohol spať. Prevaľoval som sa v posteli a v duchu nadával na Martinu a Kamila za to, že včera pri obede rozprávali o Alijaške. Ďakujem pekne. Sadol som si k počítaču a až takmer do šiestej som sa hral. Nakoniec som ešte na chvíľu zaspal, ale aj tak to nebola žiadna sláva.

Teraz sa už cítim dobre, ale dnešná noc bola celá na riť.