Zhruba pred 2..3 rokmi ma strašievala nočná mora, v ktorej som sa hral vonku pred panelákom na ihrisku a spustila sa nečakaná veterno dažďová smršť. Zaliezol som domov a z okna som pozoroval neskutočné divadlo prírody. Vonku sa zotmelo, prileteli stíhačky a začali bombardovať naše mesto. Neviem kto to bol, ani neviem prečo, ale v sne to bolo vysvetlené ako strašný omyl. Jedna stíhačka narazila do nášho paneláku a v tej chvíli som mal pocit, že som dospel. Musel som si zachrániť holý život a popri tom myslieť aj na priateľov a tak… Z vonku som videl obrovskú dieru, ktorá vznikla po náraze. Všade naokolo bordel, popol, občas nejaká mŕtvola…

Včera som videl v TV kúsok z nostalgickej spomienky na 11. september. Vyvolalo to vo mne zmiešané pocity (pri pomyslení na týždňove „sviatky“ v USA, sprevádzané prežieraním sa hamburgermi).. V budúcnosti sa zrejme vplyvom médií otupí pohľad na masové katastrofy. Tak nejak si zrejme privykneme, že milión ľudí zahynie v Číne pri nevydarenom jadrovom pokuse, na Afriku padne asteroid a na Nemecko tiež, ale menšieho rozmeru. 20 miliónov ľudí príde vo Veľkej Británii kvôli tomu o prácu… Na Slovensku budú tisíce Nemeckých emigrantov žiadať o azyl…

Nie že by ma chytala depresia. Asi je to tým, že som čítal v 11 rokoch Stalkera a počúval pri tom Pink Floyd – The Wall. Samozrejme že som nemal šancu pochopiť o čom to bolo, ale nechalo to vo mne hlbokú mystickú stopu…

Stalkera som videl neskôr v kine. Bol úplne iný a pre mňa ešte viac nepochopiteľný. Knižku som nedočítal a asi ani nikdy nedočítam. Chýbala by mi atmosféra The Wall spôsobená prehrávaním v kotúčovom magnetofóne Tesla 111 Super…