Včera som zažil velmi pekný deň. Takmer celú pracovnú dobu som úmorne pracoval (za čo si dúfam terazky zaslúžim mierny odpočinok), takže som po skončení pracovnej doby bol celkom rád, že žijem a že večer pojdem do kina s následnou after-kino párty s kultúrno tanečnou vložkou.

V kine hrali kultúrne predstavenie s názvom Quills – Perom Markíza De Sade. Pekné predstavenie pripravili súdruhovia zo zväzu holivúdskej filmovej tvorby. Po prvých minútach filmu a prvej odseknutej hlave som očakával príbeh plný bičíkov kože a kôz, sračkami ortuťou a krvou napísaný na stenách… Nestalo sa. Film bol v skutočnosti na pohľad milý, vcelku inteligentný a hovoril o tom, ako sa za starých zlých čias vydávali neslušné knižky. Najviac sa mi asi páčila scéna s vydrbaným robotkom.. ops.. pyromanom, ktorý s komickým výrazom a slovami Ohohoooo podpálil matrace inému podobne postihnutému tvorovi. Škoda, že sa ľudia v kine počas najdramatickejších scén bavili takmer do popuku (tak by ma zaujímalo, čo si myslel prísediaci pán, v ktorom XwosT identifikovala Egona Bondyho)…

Čo dodať na záver? Film bol zaujímavý, ale pokiaľ v ňom hladáte návod ako zbičovať svojho obľúbeného psíka, tak je asi lepšie skočiť do sexshopu, prípadne použiť Google.

Krátko po skončení filmu som sa ocitol s priateľmi v Dune, kde už bola zábava v plnom prúde. Dídžejské duo hralo na rezkú industriálne ľudovú nôtu a popod nohy sa prepletal malý psík. Chudák, bol zo všetkého natoľko vydrbaný, že sa nebál s vrtiacim chvostíkom prísť až k obávanému Markízovi De Bazé. Bazé bol očividne spokojný, pretože mu psík s vkladanou láskou a dôverou oblizol prs(t).

De Bazé so mnou hodil o tom dlhú a plodnú reč, pričom sme zhruba po 1.43 pive usúdili, že máme dostatok stupňov voľnosti k „tancu“. Nepovažujem sa za nejak extra tanečníka, ale poznáte to. Odrbú vás stroboskopmi a to ste potom odhodlaní takmer na všetko. Mrdáte sa na pľaci, pohadzujete rukami, vrtíte bokmi prešlapujúc z nohy na nohu a vďaka stroboskopom vás podobne oslepené indivíduá vnímajú ako perlu tanečného parketu. Asi preto, že som taký krásny (atď..), nás odfotil nejaký stroba chtivý fotograf. Dúfam, že sa objavíme s Baziakom na polročnej nástenke galérie Duna v nejakej krásne kŕčovitej fotografii.

Potom sa už nedialo skoro nič. Sústredil som sa iba na malinké svetielka, ktoré sa pravidelne objavovali na zemi a umožnovali mi precítiť čaro slepých očí v plnej sile a kráse. Telo po čase dostalo patričnú dávku otrasov, črevá sa upokojili a po zistení, že z 0.57 piva ktoré som nechal na stole ostalo zhruba 0.3, som si zapálil ďalšiu ťavu a spokojne rozjímal až do vytúženého odchodu.