V sobotu sme s Hankou boli na výlete v Drážďanoch. Toto je môj cestovateľský dennik:

7:35 – Ešte na poslednú chvíľu navštevujem zasadačku na krátku tlačovku. Je úspešná a ja s dobrým pocitom ľahkosti beriem na chrbát baťoh a spolu s Hankou vyrážam na autobusovú zastávku.

8:10 – Hlavná stanica. Nakupujeme bagety, syrové pečivo a časopis. Nastupujeme do pristaveného ICčka. Máme divné miesta. Obaja sedíme v uličke, ja na opačnej strane o jeden rad pred Hankou. To mi nevadí, môžeme si predsa presadnúť. Oveľa horšie je, že síce máme nefajčiarske lístky, ale sedíme uprostred vagónu a hneď za nami začína fajčiarska časť, od ktorej nás vôbec nič nedelí. Keď túto skutočnosť konštatujem, Hanka zúri a chce, aby som opustil vlak a šiel domov. Ignorujem jej prianie, usádzam sa v kresle a zahajujem čítanie (odkedy jazdím do práce autom, čítam málo… vlastne iba na záchode).

9:35 – Revízia cestovných lístkov. Všetko v poriadku, nikto nás z vlaku nevyhadzuje. Zato sú tu dve slovenské čučoriedky, ktoré by niekto vyhodiť mal. Okupujú síce len štyri sedadlá, ale svojim džavotom, chcúňaním, pobiehaním a lomozom napĺňajú celý vagón. Keď si na nich popod fúzy posťažujem, Hanka sa ma pýta, či nie som rád, že počujem rodnú reč. Nie som. Tie čučoriedky ma proste serú.

10:30 – Ústí nad Labe. Most, o ktorom som prednedávnom čítal v Bloku vyzerá super. Ale iba zo strany, zpredu až príliš nápadne pripomína ohambie. Vlastne je dosť podobný bratislavskému Mostu SNP, akurát je menší a modernejší. Železničná trať vedie pomedzi kopce (tak čechúni predsa len majú aj nejaký kopec) a keď sa k nám pripája Labe, chvíľami to tu vyzerá ako pri Váhu.

11:30 – Sme v Dojčlande. Vlak má novú osádku a my máme za sebou pasovú kontrolu. Hanke nedali pečiatku, svine. Hlásenia strojvodcu sú v nemčine a angličtine, na českých (a slovenských) pasažierov sa v Únii zrejme serie. Aspoň že je pri tom sranda – ten chlapík pravdepodobne počas hlásenia obedoval, pretože sa na uprostred na dlho odmlčal a z reprákov sa ozýval štrngot plastikového príboru.

12:35 – Prehnal sa popri nás nemecký štiklístok. Najprv nás o fahrkarty požiadal nemecky, následne prehodil výhybku a anglicky si poprosil tickety. Hanka mu ich podala a povedala zopár slov nemecky, ale ani jej snaha o konverzáciu v jazyku domorodcov neodradila štiklístka od toho, aby sa s nami rozlúčil v angličtine. A ja viem prečo! Na stolíku som mal totiž položenú knihu – zbierku poviedok P. K. Dicka v origináli. Hmm… Je celkom výhodné čítať cudzojazičné knihy, aspoň si o vás ľudia nemyslia, že ste zo Slovenska.

13:00 – Drážďany. Na železničnej stanici nás privítalo trio naháčov so spornou sexuálnou orientáciou. Druhým dojmom z Drážďan bolo stavenisko. Museli sme prejsť konštrukciou z dosák a kovových trubiek, pričom sme chvíľami medzerami v podlahe videli haldy stavebného materiálu v niekoľkometrovej hĺbke. Prvý kostol, na ktorý sme narazili, bol tiež opácaný lešením. Je to naozaj zaujímavý pohľad. Paradoxne sa mi to takto páči podstatne viac než nejaký starý kostol. (Neviem prečo, ale hrozne mi pripomína Crimsonovu permanentnú poisťovňu.)

15:35 – Sedíme v kaviarni. Máme za sebou lopotenie po pamiatkach. Staré baráky, sochy s holubími sračkamy stekajúcimi po xichte, davy turistov a stánky so suvenírmi. Našťastie stačí otočiť objektív foťáku o pár stupňov vedľa. Industriálne stavby, zrúcanina sila, bagre, Hobitín. Cestou k tureckému mínometu sa pokúšame zorientovať podľa orientačnej mapy. Je na nej veľká značka nachádzate sa tu, ale podľa nej sme niekde v lese pár kilometrov za mestom.
Ešte nám ostáva jedna pamiatka – Zlatý Rytier. Musíme kvôli nemu na druhý breh Elbe. Namiesto oslnivej sochy však nachádzame iba prázdny podstavec. Socha je na návšteve u reštaurátorov. Môžeme sa pokochať akurát veľkou fotkou na ceduli, po bližšom obhliadnutí však zisťujem, že je to zväčšený a zkomprimovaný JPEG, rozpixelovaný až hrôza.
Nejaká známa Hanke odporučila neďalekú štvrť. Vraj tam sú lacné super podniky, kde sa dá posedieť a niečo dobré zdlabnúť či vybzunknúť. Neviem-neviem. Tá ženská je asi hipíčka, alebo čo. Míňame tetovacie salóny, obchody s muzikou a handrami, občas kaviarne alebo krčmy lemované grafitti. Na uliciach míňame farebnovlasú mládež navlečenú do posledných módnych výkrikov, na rohoch posedávajú pankáči a psi, v stojane bicyklov niekto zaparkoval zvratky. Radíme spiatočku.
Kotvíme v nejakej kaviarni, vychutnávame si studený tonik a plánujeme návrat. Hanka si ešte chce dať bratwurst, ja sa dožadujem minerálky.

17:50 – Sedíme vo vlaku. Po dobrej večeri (nakoniec sme sa vykašlali na bratwurst a dali sme si veľmi dobrý kebab) sme nejaký čas sedeli na stanici, až sme sa dočkali. Vteperili sme sa do nášho vozňa a hľadali naše miesta, ale márne. Vo vozni 259 proste žiadne miesta č. 44 a 46 neexistujú. Namiesto nich je prázdny priestor, dvere a chodbička. Mierne znepokojení teda skladáme svoje unavené kosti na iné sedadlá.
Vo vozni je príšerná horúčava, akoby niekto namiesto klimatizácie zapol kúrenie. Sme v ICčku, okná sa nedajú otvoriť. Začínam mať dojem, že nás čaká fakt príjemná cesta domov. Aby toho nebolo dosť, sedadlá sú orientované chrbtom k smeru jazdy. Ďakujem pekne. Ešte že sedíme blízko wecka.

18:05 – Sedíme v inom vagóne, klimatizácia v ňom funguje. Štiklístka nám vysvetlila, že problém s našimi miestami je spôsobený tým, že do vlaku museli zaradiť iný typ vozňa.

21:40 – Doma! Najlepšia vec na cestovaní je jednoznačne návrat domov. Konečne sa môžem dosýta vyváľať na gauči, ktorý sa nepohybuje ani nenatriasa. Čaká ma tu melón, ktorý s Hankou doprázdna vydlabávame. Umývam si ulepené ruky, voda zo mňa zmýva prach a pot. Doma…

PS: Keby to niekoho zaujímalo, pozrite si aj ostatné fotky. Jasne z nich vyplýva, že Drážďany sú moderné, dynamické a hlavne industriálne mesto.