Večer som hrozne dlho nemohol zaspať. Keď sa mi to podarilo, stále som sa budil. Nad ránom ma potrápili dva sny:

1. Nejaká technopárty. Odohráva sa v uliciach mesta. Nie je na nej veľa ľudí, postávajú na chodníkoch a tancujú, hudba sa ozýva z nejakého blízkeho amfiteátra. Akoby bol celý koncert rozptýlený po meste a nie sústredený niekde na jednom mieste.
   Ja sa vlečiem s obrovskou fľašou minerálky niekam k mojim priateľom, ktorí na mňa čakajú. Prichádzam k bufetu, ktorý je umiestnený vo vchode do nejakej budovy, asi hotelu. Sú tam dve predavačky – bufetárky na ktoré si pamätám zo strednej školy. Prichádzam k nim, odkladám si fľašu minerálky na pult, otváram ju a ponúkam aj ich, nech sa napijú. Sledujem, ako po ulici prechádza požiarnicke auto a strieka na tancujúcich ľudí studenú vodu, aby ich schladilo. Finta je v tom, že popri chodníkoch sú záveje, je zima a mrzne, takže ľudia sa vrhajú na zem, len aby ich nepokropila tá voda. Keby sa namočili, tak zmrznú.
   Fľaša minerálky ktorú pijem je z čierneho priesvitného plastu, jej obsah akoby vrel – stúpajú z neho obrovské bubliny. Má divnú pachuť, asi nejaký minerálny prameň.
   Ufobába (tak sme volali jednu z tých bufetárok) po mne za tú minerálku chce peniaze. Ja som si ju tam však nekupoval, priniesol som si ju so sebou. Som zúfalý, nemám čím zaplatiť, po vreckách mám iba zopár mincí. Ufobába na to navrhuje, že jej mám dať prsteň. Aký prsteň? Žiadne prstene predsa nenosím. Vyťahujem ruku z vrecka a mám na nej dva prstene – jeden veľmi pekný, jednoduchá zlatá obrúčka a kusom plochého lesklého kameňa. Tie vám nedám, hovorím Ufobábe a uvedomujem si, že keby som prišiel bez tých prsteňov domov, Hanka by mi dala. Ufobába však chce prsteň z druhej ruky, ktorú mám vo vrecku. Nechcem tú ruku vytiahnuť von, nechcem vedieť aký prsteň na nej mám, viem že jej ho nesmiem dať.
   Budím sa.
2. Chystám sa na odchod na vysokoškolský internát. S mamou sme v samoobsluhe u Filovej, práve sme nakúpili nejaké zásoby. Pri pokladni narazíme na Goblina – môjho dobrého kamárata Petra Čermana zo stredoškolského inťáku. Chcem si s ním pokecať, dlho som ho nevidel a neviem o ňom vôbec nič. Vraj aj on ide do Košíc, iba si nakúpi. Navrhujem, že sa môže odviezť s nami autom, ale mama tvrdí, že už musíme ísť, že sa ponáhľame. Prečo? Keď vyjdeme z obchodu, mama sa ma pýta, či som si všimol ako mi závidí. Čo mi má závidieť? Neviem, proste mi hrozne závidí, nemal by som sa s ním stýkať. Je mi to veľmi ľúto.
   Cestu si chceme zkrátiť cez základnú školu, na ktorú som kedysi chodil. Na nádvorí stoja nastúpené detičky s aktovkami na chrbtoch, pred nami stojí zástup nejakých právnikov a politikov v oblekoch. Zaradíme sa za nich, pretože nám stoja v ceste. Prezident Havel má príhovor, vraj je tá škola kompletne zrekonštruovaná a zmodernizovaná. Vyzýva zástup pred nami, aby zahájil prehliadku, deti ešte musia stáť vonku a počúvať príhovor riaditeľa. Ja a moja mama využívame príležitosť a vchádzame dovnútra.
   Škola je úplne prerobená, vyzerá to tak, že ju aj poriadne zväčšili. Všade samé rozľahlé chodby a priestranstvá, čistota. Zo zamrežovaných šatní ostali iba tri, sú v nich konferenčné stolčeky a kreslá. Stretávam upratovačku, ktorá si ma pamätá ešte z čias, kedy som na tú školu chodil. Vraj je tam niekde obrovská vaňa, ktorú nevymenili, pretože to bola pamiatka. Spomínam si na tú vaňu, vtipkujem, že tá vaňa bola tak veľká, že si človek musel večer pustiť vodu, aby ju mal ráno plnú a mohol sa v nej vykúpať. Upratovačka súhlasí a hovorí, že mi ide pustiť vodu, že teraz nateká rýchlejšie a že tam mám o pár minút prísť, aby som si dal kúpeľ.
   Počas rozhovoru nachádzam nejaké papiere – analýzu, ktorou sa firma vykonávajúca rekonštrukciu pokúšala primäť vedenie školy aj k zmodernizovaniu informačného systému. Vďaka novému softwaru a databáze by vraj bolo oveľa jednoduchšie a rýchlejšie prechádzanie na nové politické režimy po revolúciách. Preorientovanie školy na novú ideológiu by vďaka systému nebolo zďaleka tak drahé ako doteraz a riadilo by sa trhovými cenami.
   Prechádzam sa ešte chvíľu priestorami školy. Niektoré časti spoznávam, ale všetko je prerobené a akosi zväčšené, veľa priestorov je úplne nových. Nachádzam vaňu, v ktorej je voda asi do polovice. Zátka a kohútiky sú živé a hádajú sa medzi sebou. Mám strach do tej vane vliezť, pretože sú pekne agresívne. Nakoniec hádku vyhráva zátka a vypúšťa vodu.
   Pripájam sa k delegácii a schádzame do triedy. Tá nemá jednu stenu a jej podlaha klesá dole k zadnej stene, na ktorej však nie je žiadna tabuľa, chýba aj učiteľský stôl. Lavice sú staré, drevené a ošúchané, vôbec nezapadajú do zmodernizovaného prostredia. Zostupujem dole a dostávam sa do prírody – stromy a lúky, jazero. Škola akoby zmizla, nie sú tu žiadne iné budovy, žiadna civilizácia. V diaľke vidíme svatbu, niekde popri nás prechádza delegácia zo školy. Na brehu horského potoka narážam v kroví na mŕtvoly a uvedomujem si, že v tom lese je ich viac. Sú čerstvé, niekto ich zabil pred chvíľou. Uvedomujem si, že jeden z ľudí, ktorých som videl na nádvorí školy, je dlho hľadaný masový vrah. Akosi nemám strach, prechádzam hore-dole po lese a hľadám ho, pretože viem, že keď naňho narazím, pôjde do väzenia.
   Nakoniec vchádzam do akejsi jaskyne, má hlinenú podlahu. Je tam tma, ale ja vidím celkom dobre. Je tam moja baba, pýta sa ma, kde je mama. Ostala niekde v škole. Prichádza ten vrah a odvádzajú ho policajti v uniformách. Bez súdu ho vedú na elektrické kreslo a nikto neprotestuje. Vraždil už za komunizmu, je to nebezpečný šialenec, všetci mu prajú smrť.
   Jaskyňa v ktorej som, je v skutočnosti väzenie. Ten vrah stojí pri mne a modlí sa pri jednej stene. V stene je výklenok a v ňom lebka a hnáty, pozostatky nejakého svätca. Je tam aj nahrubo opracovaný drevený kríž. Vrah má strach, bojí sa, cez steny preniká krik ostatných väzňov, ktorí sú v extáze z toho, že ho konečne popravia. Od stropu vyteká zo steny krv a ja si všímam, že celé väzenie je akoby vykopané pod zemou na mieste masového hrobu, kde-tu z hliny vytŕčajú končatiny, telá alebo hlavy mŕtvol. Niektoré sú už mumifikované, niektoré sú ešte čerstvé a vyteká z nich krv. Vrah odchádza jednou z chodieb ku kreslu. Ja mám šialený strach z toho miesta, uvedomujem si, že nemá východ, že síce nie som väzeň, ale že sa odtiaľ nedostanem.