V sobotu sme boli opäť v Poděbradoch. Tentokrát sme tam šli vlakom, kde sa nám stala nepríjemná vec – prisadol si k nám podnapitý chamrusák, ktorý navyše smrdel. S Hankou sme sa zhodli na tom, že takíto ľudia sú rakovina spoločnosti a mali by byť zatváraní do koncentrákov, kde by sa stranou od ostatných mohli v kľude upiť k smrti. Bohužiaľ, Hanka na rozdiel odo mňa nemá dlhoročný tréning cestovania na trase Snina-Košice a tak to znášala dosť zle. Našťastie o chvíľu vystúpil.

V Po­děbradoch sme úspešne vyzdvihli auto zo servisu, naobedovali sme sa a naskákali domov k Hankinej sestrenici Radke, kde sme mali čakať na Hankinu mamu. Čakanie sme si zpríjemnili pozeraním archívnych záberov, na ktorých sa mimo iného vyskytovala aj nahá Hanka. Ehm… aby som to vysvetlil, nešlo o žiadne pornografické nahrávky. Hanka na nich bola ako úplne malé decko a čvachtala sa v nafukovacom bazéniku. Rozkošné…

O niečo neskôr dorazili Hankina mama a strýko a my sme sa vydali na cestu späť do Prahy, tentokrát autom. Je potešujúce, že mi šoférovanie šlo o niečo lepšie než minule a dokonca som na diaľnici aj obehol zopár áut. V Prahe sme samozrejme trochu zablúdili, ale veľmi rýchlo sme sa vrátili na správnu cestu.

Hankina mama rozhodla, že keďže ona auto nepoužíva a že je škoda, aby len tak stálo ladom, takže si ho máme zobrať k sebe. Trochu sme sa s Hankou síce báli, čo s ním budeme robiť, ale hneď v prvý deň sa nám veľmi osvedčilo. Šli sme totiž na veľký nákup.

Cesta do Carefouru na Andělovi bol zážitok sám o sebe. Až k Palačáku prebiehalo všetko hladko. Tam sme však zamierili na druhý breh Vltavy a to bola chyba (mali sme prejsť až cez Jiráskov most). V spleti uličiek sú samé prikázané smery a tak sme sa nedobrovoľne pohybovali po trase, ktorá pripomínala logo Silicon Graphics. Každú chvíľu sme sa ocitli na pár metrov od ulice, na ktorú sme sa potrebovali dostať, ale zakaždým nás biela šípka v modrom kruhu poslala niekam úplne inam a my sme museli hľadať nové a nové okľuky. Nakoniec sa nám to predsa len podarilo a dokonca sme bez havárie vliezli aj do podzemnej garáže (o tom, že sme v nej našli voľné miesto a vopchali sa doňho, snáď ani nemusím hovoriť).

Nakúpili sme plný košík – minerálky, krabice trvanlivého mlieka a hromadu ďalších vecí. V pohodičke sme to nahádzali do kufra a doviezli domov. Neviete si predstaviť, aký dobrý je to pocit, keď si uvedomíte, že všetky tie veci nebudete musieť vláčiť jednu po druhej vlastnými rukami cestou z práce, že ich môžete kúpiť všetky naraz a vo veľkom množstve, že to znamená koniec boľavým ramenám a natiahnutým svalom… Paráda! Auto je super vec.

Boli sme z toho nášho maličkého zeleného KAčka takí nadšení, že sme mu začali hovoriť Kermit. Juchú! Nech žije Kermit.