Keďže sa v Prahe váľam už asi tak plus-mínus čosi-kamsi jeden rok, vyvstala potreba zájsť na cudzineckú políciu a nechať si predĺžiť dlhodobý pobyt. Tak som si dal dohromady všetky papiere (konkrétne jeden) a doklady (pas), ktoré som k tomu potreboval a vyrazil.

Na mieste som zistil, že sa to tam akosi pomenilo. Ľudí bolo menej, na dverách kde boli kedysi informácie sa skvel nápis „No information here!“ a oddelenia boli poprehadzované. Tak som si zobral formulár ktorý som potreboval, vyplnil som ho a zaklopal na dvere nových informácií, kde som sa dožadoval informácie o tom, kam mám ten papier dopraviť. Tam som sa dozvedel, že pre slovákov je teraz špeciálna cudzinecká polícia (asi sa tu množíme, háveď) niekde na Pankráci. Reku ďakujem.

Nasadol som na deviatku a šinul som si to smerom do práce. Čas som mal dobrý, vytešoval som sa, že nič nezmeškám a prídem skoro. Niekde uprostred cesty som však dostal hlad (predsa len som neraňajkoval) a tak som na Andělovi vystúpil a skočil si do KFCčka kúpiť Twister. S Twistrom v taške som naskočil na okoloidúcu električku a pokračoval v ceste do roboty.

Čo však čert nechcel, električku zrazu postihla náhla závada a tak stála a stála a stála a keď už ľudia začali frflať, akože čo toto je a pod. tak nám šofér prezradil, že sa ďalej nejde a že máme vypadnúť. Tak sme vstúpili (dvaja mládenci sa tam ešte vrátili, aby prebudili jedného veľmi ospalého uja, ktorý zjavne nejavil vôbec žiadne nadšenie z toho, že by mal opustiť svoju sedačku) a začali nervózne stepovať na nástupišti. Za nami sa postupne vytvorila celkom slušná fronta ďalších električiek, v ktorých stepovali ešte nervóznejší ľudia.

Rozmýšľal som nad tým, že keby som nebol pažravý a neprerušil jazdu kvôli nákupu potraviny, nemusel som tu teraz trčať a čakať kto vie na čo. Nakoniec som si povedal, že keď už mám toho Twistra, tak ho do seba aj nadžgám a veruže som tak aj učinil. Čo sa však ukázalo byť pekne blbým nápadom, pretože Twister, ako všetci dobre vieme, je pikantný. A ja som ho nemal čím zapiť.

Nakoniec sa prihnalo havarjiné vozidlo, ujo v montérkach mierne rozobral podvozok električky a sthaným pohybom ju odviezol niekam za obzor. Ja, už mierne nervózny a s vyprahlou hubou, som nastúpil do ďalšej električky a šťastne a bez ďalších dobrodružstiev som sa doplížil do práce.

Hurá!

PS: Vzhľadom k včerajšej škaredej zrážke štyroch električiek (za odstavenou električkou sa vytvorila fronta, do ktorej to zozadu ďalšia električka napálila a zlisovala niekoľko vozňov dohromady) môžem byť celkom rád, že som tú cestu vôbec prežil.