Tak to tu už dávno nebolo… Tí z vás, čo ma poznajú trochu lepšie, už iste  vedia o mojich patáliách so sraním. Moje črevá si so mnou totiž občas robia čo chcú a to je často zdrojom dosť humorných (pre moje okolie, pre mňa veľmi nie) situácií. Napríklad vtedy na Bratislavskom hrade… spomínaš, kume?

Poďme však k veci. V sobotu mala Hanka zraz s kamarátmi a mala sa vrátiť až neskoro v noci. Ja som mal celé popoludnie sám pre seba, takže som sa flákal, posedával pri počítači a leňošil. Večer som si urobil plnú panvicu jihádu, naložil hromadu toho svinstva na tanier i počal som sa ládovať. Sledoval som pri tom Indianu Jonesa a bolo to fajn. Po chvíli som si uvedomil, že som už zjedol úplne všetko, čo v tej panvici bolo (a aby bolo jasné, robil som si to v tej veľkej gulášovej panvici a nie tej malej na omelety a vyprážanie.

Tak som sa zvalil na gauč a sledoval TV. Indy skončil a začala nejaká blbost s Jean-Claude van Damnom a Denisom Rodmanom. Priznám sa, že som sa zozačiatku aj dobre bavil. Napríklad v jednej scéne tam nejaká ženská vzala do rúk nejakú ultraperfektnú ostreľovačku a J-CvD sa jej opýtal, či s tým bude vedieť zaobchádzať. A ona na to, že s takou puškou odstrelí na dvesto metrov kolibríkovi gule. Reku fasa. Akurát som nepochopil to čo nasledovalo. Vyliezli na nejakú strechu a chceli odprásknuť nejakého chlapíka, lenže s tým váhali, takže si ich ten chlapík všimol. Spoza opasku vytiahol pištoľ, prudko sa otočil a vystrelil, pričom trafil tú ženskú cez ďalekohľad pušky rovno do oka. Nejako mi nejde do hlavy, ako je možné, že na takú diaľku bez prípravy a bez mierenia dokázal v daždi a potme pištoľou trafiť taký malý (a ešte k tomu maskovaný) terč. Z toho by sa jeden posral…

Chcel som však hovoriť o niečom inom… Streľba, výbuchy, výkriky a čvachtavé údery ma ukolísali do driemoty. Spokojne som odfukoval, keď zrazu zazvonil telefón. Volala Hanka, že už ide domov a že či jej nepôjdem oproti. Tak som si rýchlo natiahol kraťasy a vyrazil. Až na pol ceste dole kopcom som si uvedomil, že mám plné brucho a že sa jeho obsah snaži dostať von. Povedal som si: „Vydrž, chlapče! O chvíľu si späť doma.“ Lenže potreba ísť na potrebu bola s každým krokom silnejšia a silnejšia. Keď som konečne narazil na Hanku, bolo to už takmer neudržateľné.

Zabránil som jej, aby ma na privítanie prstom pichla do brucha a prebehol cez cestu, pretože som zahliadol nejaký temný kút medzi dvoma domami. Chcel som zahnúť za roh, ale potme som si nevšimol, že je tam drôtený plot a celou silou som doňho narazil. Rana ako z dela, na kolene cik-cak odrenina, hovno sa chystá na bungee-jumping. Skočil som za neďaleký karavan, stiahol gate a o necelú sekundu bolo po všetkom. Proste expres.

Ospravedlňujem sa obyvateľom toho domu, že som ich v noci rušil. Ospravedlňujem sa aj majiteľovi toho karavanu, za ktorým som ten hrozný čin vykonal. Viem, že by sa také veci nemali robiť, uvedomujem si, že je to hnusné. Ale pochopte prosím, že som proste MUSEL.