Neviem, či sa to stáva aj vám, ale mne občas áno. A je to celkom desivé. Je to sen. Sen, v ktorom sa v konečnej fáze šplhám do stále strmejšieho a strmejšieho kopca. A keď už som dostatočne vysoko, tak je ten kopec prakticky kolmý (občas dokonca aj viac než kolmý) a ja sa aj napriek tomu zúfalo škriabem vyššie a vyššie, milimeter za milimetrom, pretože to k vrcholu mám už len kúsok a zem podo mnou je predsa len príliš ďaleko na to, aby som sa na ňu pádom vrátil.

Problém je väčšinou v tom, že tam väčšinou nie sú žiadne chyty, takže sa zúfalo zachytávam stebiel trávy alebo kúskov hliny. Dnes v noci som dokonca do sypkej zeme zapchával celé dlane až po predlaktie, aby som sa na kopci udržal.

Raz sa mi dokonca podarilo na ten strmý kopec vyšplhať. Nie síce celkom hore, ale na akúsi úzku lávku tesne pod vrcholom (ktorý nad ňou prevísal a ja som absolútne nebol ochotný sa naňho ani len pozrieť, nehovoriac o nejakých pokusoch o jeho dosiahnutie). Teda, neviem či je horšie na tej stene visieť, alebo sedieť na uzučkej lávke a pozerať sa dole.

Ja fakt neviem prečo mám také divné sny.