Nemate niekedy pocit ako keby ste boli vo filme?

Vcera, ked som bol na obede v nasej internatnej jedalni som mal pocit ako keby som bol vo filme. Neviem preco a ani to neviem vysvetlit, ale vsetko co sa tam dialo mi pripadalo zvlastne.

Po tom co listy zdrazeli o viac ako 50% uz nemusime stat v dlhych radoch a cakat na stravu ako v uteceneckom tabore. Prevlada tam komorna atmosfera aj ked ma jedalen kapacitu vyse 200 ludi. Za pultikom nieco vyse desat kuchariek a na opacnej strane zhruba rovnaky pocet obedujucich studentov. Obedoval som sam a mozno aj preto som lepsie vnimal svoje okolie.

Prva vec co ma zaujala, ze kucharky sa celu dobu co som obedoval smiali – lepsie povedane rehotali sa ako kone. Ich smiechom buracala cela jedalen. Ked som dojedal prisla skupinka troch mladych ludi – dvaja chalani a jedna baba. Neviem ci to boli bezdomovci, alebo studenti. Jeden z nich drzal v ruke flasu vina. Nahlas a srdecne sa pozdravili kucharkam, kazdy z nich si zobral tanier teplej polievky a krajec chleba a sadli si – dost blizko mna, aby som mohol pocut o com sa rozpravaju. Z ich reci som usudil, ze tu chodia castejsie. Zvlastne, ze som si ich nikdy nevsimol.

Rozmyslal som na com sa kucharky smeju. Vacsinou ich vidim strhane a nervozne. Tiez som rozmyslal, ze vobec nic nepovedali tymto trom ked si zobrali polievku. Prave naopak, vyzeralo to, ze ich uz poznaju. A ti traja s radostou jedli polievku, nad ktorou vela ludi (vratane mna) ohrdlo nos.

Stacilo aby ministerstvo skolstva (ci ktory das) zdvihlo cenu listkov o 14 Sk a miesto kde bol hluk, nervozita, mnoho ludi a 100% anonymita aspon trochu zmenilo svoj charakter. Zistujem, ze je na tom zdrazeni aj nieco pozitivne.

No a teraz nejaka pointa mojho prispevku… Musi mat pocit pointu? Dufam, ze nie. Mne stacilo, ze smiech kucharok a ti traja „tipkovia“ vo mne vyvolali akysi dobry pocit po cely den.