Stala sa mi zvláštna vec… nastúpila som do autobusu, preukázala som sa šoférovi a posadila som sa na voľné sedadlo… priamo oproti bohyni… nádhernému éterickému stelesneniu grácie a kultivovanosti… jemne rezané črty tváre, jemný úsmev, aj keď sa práve neusmievala… oblečená s vybraným vkusom, okolo vlasov uviazaná striebristá šatka ako čelenka, na pleciach šál s priesvitnými kvetmi… jediným prízemným detailom bol červený nos, asi mala sennú nádchu, ale ešte aj smrkala graciózne… cítila som zároveň túžbu aj strach osloviť ju… strach preto, aby mi neodpovedala rezavým hlasom niečo primitívne, čo by celkom rozbilo nádheru toho okamihu…
Poznáte tie pocity, páni? Nezamilovala som sa náhodou?

Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
Raz sa mi stalo, že som odniekiaľ vyšiel, zbadal Hanku a ostal som stáť s otvorenou hubou. Písal som o tom aj niekde v denníku, ale ešte v starej statickej verzii a teraz to veľmi nemôžem nájsť.
Ináč si v dopravných prostriedkoch alebo v meste všímam skôr rôzne indivíduá, ktoré by SuicideKing asi označil pojmom , prípadne nejaké výrazné výnimočné typy (vôbec nemusia byť pekné a ak mám pravdu povedať, väčšinou ani pekné nie sú). Hanka by asi vedela rozprávať o tom, ako sa za mňa hambila, keď som si na výlete do Budapešti namiesto pamiatok fotil na lavičkách spiacich somrákov…