Včera sme sa s Hankou vybrali do mesta. Hlavným dôvodom bolo, že sme si chceli objednať a rezervovať letnú dovolenku (pôjdeme k moru, do Grécka) a trochu sa poflákať, pretože bol naozaj krásny slnečný deň voňajúci jarou.

Zájazd sme si objednali v pohode. Pri tom sme zistili, že hotel, ktorý sme si vybrali, je už teraz celkom obsadený, takže to vyzerá tak, že je ozaj dobrý a je oňho záujem. Potom sme sa pokúsili nájsť pre mňa nejaké vhodné topánky, čo sa však nepodarilo (kto ma pozná, ten vie, že kupovanie topánok je činnosť, pri ktorej ryčím utrpením a zúrivo prevraciam oči). Tak sme si povedali, že zájdeme na obed. Lenže sme ešte neboli veľmi hladní a tak sme vyrazili k Vltave pozrieť sa, či ešte neprenajímajú lodičky. Neprenajímajú. Sadli sme si teda na lavičku a sledovali pobiehajúcich kakajúcich psov a nejakú partičku feťákov, ktorí krúžili okolo afektovanej a ukričanej feťáčky so zlomenou rukou v sádre, ktorá tvrdila, že ju tá sádra obmedzuje a že si ju zloží. Posedávali na trávniku medzi psími hovienkami, hulili a vyzerali veľmi nesympaticky.

Na­koniec sme vyrazili do neďalekého Modrého psa, kde sme si ako predjedlo dali famózny hruškový dortík. Bol výnimočne dobrý (on je totiž stále vynikajúci, ale včera bol ešte vynikajúcejší). Následne sme sa presunuli do Modré zahrady, kde sme zkonzumovali ľahký zeleninový šalát. V tej dobe sa nám ozval Filip, ktorý sa s nami chcel zísť, ale najskôr o jeden a pol hodiny. A tak sme sa len tak poflákali, až sme nakoniec dorazili na miesto stretnutia – do Slávie. Boli sme celkom radi, že sme našli voľné miesto. Celé mesto totiž bolo preplnené turistami, až sa zdalo, že niekto zrušil niekoľko štátov a ich obyvatelia sa museli presunúť do Prahy. V dave sa však dali zahliadnuť aj zaujímavé kúsky, napríklad taký Fero Fenič na Můstku.

Posedenie s Filipom v Slávii nám spestril živel menom Helena, ktorej historky z natáčania boli opäť (ako vždy) vynikajúce. Momentálne natáča pokračovanie filmu Shanghai Noon (niečo o kovbojovi a kung-fu bojovníkovi) a jej popis správania hlavných hrdinov (Jackie Chan a nejaký Owen Neviemaký) počas práce bol na popukanie. Jej svojský a značne razantný prístup k prakticky všetkému je úžasný.

Filip mal dohodnuté nejaké stretnutie s kamarátkami, ale ostávalo mu ešte veľa času, takže sme sa vydali na prechádzku. Popri Vltave sme sa pretlačili cez dav turistov, prešli cez most. Zamierili sme do nejakej záhrady. Bolo v nej veľmi pekne, stromy začínali kvitnúť a vzduch pekne voňal. Narazil som na nejaké schodisko, tak som sa opýtal čo tam je a Filip s Hankou povedali, že nič. Tak som tam vliezol a namiesto ničoho som tam našiel upravený trávník s lavičkami a pávmi. Tri nádnerné farebné vtáky sa tam poflakovali akoby sa nič nedialo. Hanka sa vyjadrila asi v tom zmysle, že: Hele, ať roztáhne ten chvost! Pri odchode zo záhrady sa s nami vrátnik lúčil slovami: Zavíráme! Hulákal tam na ďalších návštevníkov, ktorí sa k východu neponáhľali dostatočným tempom a štrngal na nich kľúčami, akoby si práve spomenul na 17. november, alebo čo.

Po Kampe späť sme sa pomaly presunuli až do Sedmého nebe, kde sme s Filipom počkali na kamarátku a následne konečne zdrhli domov.

Večer som nad tým trochu rozmýšľal. Z domu sme vyrazili okolo jedenástej a vrátili sme sa až o ôsmej, pričom sme navštívili štyri rôzne podniky. Keby sme sa o niečo podobné pokúsili napríklad v Snine, za tú dobu by sme mesto obišli asi päťkrát a do niektorých podnikov by sme sa museli vrátiť dvakrát, pretože tam je kaviarní a príjemných miest na posedenie menej než štyri. Hmm… tá Praha asi má vcelku niečo do seba.