Včera večer som si pustil film Event Horizon. Je to už starší film, ale ja som si ho chcel pozrieť, pretože k nemu robili hudbu Orbital a okrem toho tam hrajú Laurence Fishburne a Sam Neill, ktorých mám celkom rád.

Poďme však k veci. Je to horror a ja som sa pri ňom tak bál, že som to musel pár krát zastaviť, odreagovať sa a až potom pokračovať. Koniec filmu som ani nedopozeral, chystám sa na to dnes večer. O čo ide? Ide o to, že pred pár rokmi by som sa pri tom uchechtával a tie najhroznejšie scény by som si prehral viac krát za sebou.

Rozmýšľal som v čom je rozdiel. Starnem? Asi. Múdriem? Snáď. Myslím si však, že je tu rozdiel v tom, ako pristupujem k filmom. Zatiaľčo kedysi som filmy začínal pozerať s tým, že tam nájdem nelogické veci a nenechám sa autorom nachytať, dnes k tomu pristupujem inak. Dobrovoľne nechám autora, aby ma vtiahol do svojho sveta, pristúpim na jeho hru. Za to mám z filmu aj nejaký zážitok namiesto toho, aby to boli iba dve hodiny strávené sedením a potom polhodina strávená kritizovaním. Ďalšou vecou je, že kedysi ma pri pohľade na rozsekané telo a striekajúcu krv napadlo: To sú ale dobré/blbé efekty, dnes ma pri takýchto scénach napadá: To je hrozné, veď oni ho zabili! Ten chudák musel hrozne trpieť.

Neviem, či je to dobre alebo zle. Vlastne ani neviem, prečo o tom píšem. No nič, držte mi palce… dnes večer ma čaká finále. Dúfam, že to Laurence Fishburne zvládne.