na vieloncelo nie, ale klavir hej :)
mne sa to osobne velmi paci ked som na koncerte a vidim ze hudobnik sa dostane pri hre do uplne ineho sveta , alebo sa dostane do vytrzenia. No stava sa to asi castejsie na koncertoch gospelovej , alebo jazzovej hudby ako klasickej (aspon z vlastnej skusenosti). Je mi to ale vzacnejsie a cennejsie ako pocuvat sice pekne zahratu hudbu ale od hudobnikov ktory do toho nedavaju „srdce“. Moze to byt na profesionalnej urovni ale bude tomu stale chybat akasi iskra, momentalnej inspiracie, zapalu a pocitov.
Paci sa mi ludia ktory v prospech tej performance sa vzdavaju vlastnej dostojnosti a nehambia sa grimasit ako orangutany.

Žeby sme sa pri orgazme grimasili ako orangutan? Alebo žeby sme pri ňom robili čokoľvek v prospech performance??? Asi som mala na mysli niečo iné, skôr to srdce, alebo aj zvyšok… Klavír tak nevzdychá a nekvíli, ako cello… Chceli by ste byť skôr tým nástrojom, alebo hudobníkom?

..možno, každý tú svoju rolu má už určenú. Hudobník má svoj nástroj. Cez neho napĺňa svoje bytie. Nástroj má svojho hudobníka. Poslaním obidvoch je hudba. Hudobník ovláda nástroj, hrá. Pre hudobníka, hra je aj úsilie, námaha, hľadanie dokonalosti. Dokonalosť hry, dáva nástroju istotu a slobodu. Istotu, že aj on, nástroj, dosiahne svoj cieľ. Keď vzniká hudba, stáva sa nástroj hudobníkom, prichádza „bezbrannosť“, sloboda hudobníka.. Hudba, tá znie stále z nástroja…

Leo, bola som už aj nástrojom, aj hudobníkom, a oboje som si užila… ibaže, ako každú skúsenosť (alebo hermetickú náuku), vám to ťažko sprostredkujem… tak, ako sa nenaučíte z knihy cudzí jazyk, jazdiť na bicykli alebo hoci hrať na to violoncello… druhý „nástroj – hudobník“ potvrdil to isté… áno, nástroj má predurčené byť nástrojom, ale my máme možnosť voľby, a v tom spočíva naša sloboda a zároveň jej hranice, to z nás robí ľudí… na koncerte som netlieskala orangutansky sa xichtiacemu huslistovi… umelecké dielo je vraj dokončené až vtedy, ak vyvolá v prijímateľovi (poslucháčovi, divákovi) emotívnu reakciu… tlieskala som skôr Stvoriteľovi za to, že ma nechal to dokončenie zažiť… hudbu sfér, orgazmus duše…

Je to fajn spoznat co najviac :). Byt tym, aj tym…

Podla mna, by si aj ten hudobnik zasluzil, trochu potlesku :). Keby sa nesnazil, tak by ten pocit nemusel prist. :) Vcom je podla teba Sibyl, hudobnik umelcom ? Vcom on prinasa ten pocit, ak ho prinasa :), ked len reprodukuje cudzie dielo.

Leo, hudobník práve umožňuje nechať dokončiť dielo v poslucháčovi… asi by som podobný zážitok nemala zo štúdia partitúry (hoci niekto iný možnože áno…), ale bez nej by to nešlo, je to ale len návod na to, ako to robiť, asi ako recept na sqelé exotické jedlo – tiež Ti dá len slabú predstavu o jeho chuti. Tlieskať technickej dokonalosti umelca? Neviem… to je ako obdivovať kuchára za to, že dodržal ten recept.

Písala si Sybil, že umelecké dielo je dokončené, keď vyvolá u prijímateľa emotívnu reakciu. Ako sa podľa teba, má postaviť umelec k svojmu auditóriu. Má sa mu prispôsobovať, alebo má to dielo vytvoriť bez ohľadu na to, či u niekoho vyvolá ten pocit. Má ho vôbec zaujímať nejaké publikum…, resp. aká veľká má byť skupina, pre ktorú dielo bude dokončené ?

Leo, ak by ju vyvolalo u jediného poslucháča, bude dokončené v ňom… a umelcovi neostáva nič iné, ako sa pokúsiť ju v ňom vyvolať, čiže do toho vložiť všetky vlastné emócie, ktoré to v ňom vyvoláva a dúfať, že nájde adresáta… účelovo to asi nezafunguje… tak by som to aspoň robila ja – čiže každý má svojho „hudobníka“ a svojho „poslucháča“, univerzálne to nebude…

Včera som bola na koncerte… ale to už poznáte. Bol by to celkom obyčajný jazzový koncert, ale… Bol to celkom obyčajný jazzový koncert, kým sa klavirista nerozhodol, že „hrabne do strún“, a nezačal hrať priamo na strunách otvoreného koncertného krídla – čím síce zmenil skladbu na koncert pre klavírny rachot a šepot publika, ale stále to bol jazzový koncert…

O chvíľu však na pódium vybehol namosúrený filharmonický pučmidrát a energicky ho chytil za rameno (ruky, ktorou práve hra(ba)l v krídle) so slovami „standard playing, please, ok?“, čím si vyslúžil hvizd publika (aj keď ten patrí skôr na futbal) a jazzman zas jeho potlesk…

Koncert pokračoval „štandardne“ ďalej a v tej hudbe bolo všetko: rozčarovanie, ľútosť nad nami, že musíme žiť v takom malomeštiackom meste… panychída za zosnulú nádej… Tlieskali sme síce dlho, ale akosi posmutnele…

Prečo nevieme prekročiť svoj vlastný tieň? Prečo nám o našej malosti musí prísť zahrať francúzsky jazzový klavirista? Prečo za to nestojí rozladený koncertný filharmonický klavír?