prisli ku nam na par dni nasi pribuzni z prahy. vcelku mili ludkovia (videl som ich prvy raz v zivote) spolu so svojou 4 rocnou dcerkou luckou. pravdepodobne to poznate, „dospeli“ sa rozpravaju a vam strcia do naruce 4 rocne diete s vetou „ukaz jej nejake hry na pocitaci“. tazko im vysvetlite, ze pocitac pouzivate na pracu, a jedine hry ktore mate na svojom linuxe nainstalovane su quake3arena, return to castle wolfenstein a tuxracer. takze sme sa hodnu chvilu zabavali fotenim sa digi fotakom a ked nas to prestalo bavit… hm… no wolfenstein. tazko sa popisuje to nadsenie v detskych ockach pri pohlade ako nemeckemu vojakovi steka mozog po stene po zasahu z revolvera s tlmicom z bezprostrednej vzdialenosti do zatylku. teda ja som sa necitil ako najdokonalejsi babysitter, takze na najblizsie hodiny vyhral mierumilovny po bruchu sa klzajuci tucniak tux zeruci ryby cestou do ciela.
na druhu stranu, lucka si asi ako jedina plne uvedomovala ze nejde o strielanie ludi, ale ze ide o zasiahnutie terca. celkovo su tie male decka v dnesnych casoch velmi bystre. lucka zvladla obsluhu programu na prezeranie fotiek 2× rychlejsie ako moj otec (pochopila na prvy pokus, ze medzernikom sa zobrazi dalsia fotka a backspacom ta predosla). taktiez jej nerobilo ziaden problem pochopit, ze fotky sa z fotaku dostanu do pocitaca cez ten sivy kabel, co nezabudla pripomenut, ked videla ako som pripajal scanner (cez ten sivy kabel sa do pocitaca dostanu aj fotky zo scannera). a mne neostava nic ine, len dufat, ze aj ja som bol podobne bystry :) ked som bol maly, a ze moje deti budu rovnako.