České dráhy sa rozhodli ešte viac znepríjemniť svoje služby zákazníkom a strhnúť na seba ohromnú vlnu kritiky a nadávok. V sobotu som sa ich obeťou stal aj ja. Hanka sa totiž rozhodla, že keďže onedlho cestujeme do Sniny, mali by sme si kúpiť „Z karty“.

Sranda začala hneď. Na stanici je spústa pokladní, ale ani v jednej z nich ich nevydávajú. Vraj iba v pokladniach 32 a 41. Vydali sme sa teda hľadať jednu z nich. Prešli sme obidve poschodia krížom krážom, až sme niekde hore v rohu našli 32-ku. Zatvorená. V informáciách nám prezradili, že sú na obede (o jedenástej?). V pohode, ideme hľadať 41-ku. Našli sme ju v úplne opačnom konci úplne iného poschodia. Tam niekto je – starý muž, priateľský a zhovorčivý.

Poprosili sme ho o vystavenie dvoch Z kariet, dávame mu fotky, občianky a prachy. Ujo ich berie, prezerá si ich a potom pomalými ladnými pohybmi berie z hromádky nejaký kus papiera, pás so samolepkami a fixku. Na kus papiera lepí naše fotky, celé to zapatláva samolepkami, fixkou vypĺňa naše mená a rodné čísla (ochrana osobných údajov mu zrejme vôbec nič nehovorí) a celé to preliepa priesvitnou fóliou. To všetko ručne. Na Hankinom preukaze však urobil chybu a tak si ho berie späť, prepiskou naškrabe nejaké číslo a celé to ešte raz prelepí priesvitnou fóliou. Nakoniec ešte na zadnú stranu otlačí pečiatku (zadná strana sa fóliou nepreliepa) a upozorňuje nás, že to máme nechať chvíľu vyschnúť.

Hanka si okamžite rozmazáva pečiatku. Ja si dávam pozor a usilovne svojou čerstvou Z kartou mávam, aby mi pečiatka uschla. Každú chvíľu po nej preventívne maznem malíčkom a až o nejakých desať minút neskôr (to už sme dávno v centre) sa ju odvažujem zasunúť do peňaženky (čo sa mi podarí len tak-tak, pretože Z karta má o pár milimetrov neštandardnejší rozmer než normálne doklady).

Veľmi zaujímavé ešte bolo, že hneď po nás k okienku prišla nejaká slečna s obrovským batohom na chrbte, ktorá sa očividne niekam veľmi ponáhľala. Zúrivo prevracala oči, podupávala nohou a keď na ňu konečne prišiel rad, hodila ujovi v okienku tisícku a povedala: „Kilometrovou banku za devět set.“ „Ale taková přece není,“ odvetil jej ujo. Posledné, čo som počul, bol jej zúrivý výkrik: „Tak proč to máte v tady tom cenníku napsaný!!!“

České dráhy, gratulujem vám. Konečne sa vám v miere idiocie a neschopnosti podarilo tromfnúť tie slovenské.