Hanka ma opäť vytiahla do divadla. Tentoraz to bolo Divadlo Komedie, v ktorom hrali klasickú detektívku „Deset malých černoušků“ od Agathy Christie.

Už keď som videl lístky, bolo mi jasné, že to nebude úplne v poriadku. Bolo na nich totiž uvedené, že miesta nie sú číslované, takže každý si sadne kam chce. Hmm… Pri vchode ma šokovala uvádzačka slovami „Nejdříve si sedněte tady na chodbě, pak se přesuneme do átria a nakonec budete sedět na jevišti. Představení trvá dvě hodiny bez přestávky, takže si radši odskočte na WC.“

Na ostrov odrezaný od sveta je pod rôznymi zámienkami pozvaných desať rôznych ľudí. Nikto nepozná hostiteľa, dokonca ani jeho sekretárka ani služobníctvo. Onedlho vyjde najavo, že každý z nich má v skrini skrytú kostru (inými slovami, v minulosti spáchal vraždu a ostal nepotrestaný) a vyzerá to tak, že hostiteľ sa ich rozhodol všetkých potrestať. Smrťou. Používa pri tom pesničku „Desať malých černoškov“, v ktorej je spomenutých desať spôsobov smrti. Hostia jeden po druhom umierajú, napätie sa zvyšuje, nikto nevie, kto je na rade ani odkiaľ príde útok. Najhoršie na tom je, že vrah je jeden z nich, ale nikto si nemôže byť istý tým kto to je.

Prvá časť predstavenia sa odohráva vo vstupnej hale s barom. Rozbieha sa to pomaly, akoby sa vlastne nič nedialo. V druhej časti sledujeme dianie „zvonku“ cez veľké francúzske okno. Okruh postáv sa zužuje (ale aj napriek tomu sú v predstavení morbídne prítomní), napätie rastie a prispieva k nemu aj nepohodlie divákov, ktorí sedia na drevených laviciach bez operadla. Na záver sa diváci presúvajú na javisko a sledujú hercov na hľadisku, z ktorého sa veľmi umne stalo mólo na rozbúrenom mori. Úplný záver ma fakt strhol a posledné minúty som si vlastne ani neuvedomoval, že som v divadle. Vrelo toto predstavenie odporúčam, stojí to za to.

PS: Saša Rašilov (hlavne v závere, keď bol iba v košeli a s pištoľou v ruke) mi tam hrozne pripomínal Patricka Gallawaya.