bez názvu

Som nasratý jak tajfún. Prečo?

Mama mi z domu poslala zimné topánky. Vysoké, hrubé, teplé. Keď sme ich kupovali, zdali sa byť v poriadku. Prešiel som v nich hore-dole desať metrov, netlačili, neboli voľné, tak sme ich kúpili. Včera som si ich ráno obul a vyrazil do práce. Večer som došiel domov, kopol som ich do kúta a prehlásil, že to už na nohu nikdy nevezmem. Topánky tlačili na úplne nemožných miestach a zdalo sa mi, že ich jediným cieľom je strhnúť mi necht z malíčku na pravej nohe. Hanka síce tvrdí, že topánky treba rozchodiť, že každá topánka si žiada svoju krv. Ja tvrdím, že som si užil svoje, keď som na vojne vyfasoval fungel nové kanady, ktoré som si musel vypchávať novinami, aby som si úplne nezničil nohy. Nevidím zmysel v tom, že by som kvôli nejakým zasraným topánkam trpel. Proste ich nebudem nosiť a kúpim si také, ktoré mi sadnú (tak ako tie, ktoré už nosím vyše roka prakticky vkuse).

To však nie je všetko. Včera v Prahe napadol sneh a dnes ešte stále na niektorých miestach leží vrstva tej odpornej hmoty. Ten sneh padal práve vtedy, keď som s boľavými týranými nohami vliekol nákup domov a všemožne sa mi snažil znepríjemňovať život. Nohy sa mi šmýkali, padal mi do očí, chladil a zavlhčoval úplne všetko. Nenávidím sneh, nenávidím zimu a komplet všetko, čo je s tým spojené.

Nenávidím tiež Vianoce a všetky sviatky, ktoré mi niekto vnucuje. Choďte s tým všetci do riti, dajte mi pokoj, nechajte ma tak. Som nasratý a agresívny a to všetko len kvôli tomu, že je tu opäť „obdobie lásky a pokoja“.

Ozvem sa v jari, keď sa roztopí sneh.